Hladina jazera zaleskla sa jemne
zčernie, či snáď nie?
Určite však zachová sa úprimne,
funguje tak, nie?
Veď aspoň ona mala by teraz byť,
sľúbili to, nie?
Neviem presne, čo súdená som urobiť,
pozrieť sa, či nie?
Strach však lapil ma do pazúrov dravých,
udusí ma, nie?
Pomaly preniká do kostí slabých,
zlomí ma to, nie?
Utláča srdce, šiali myseľ, chradnem,
zabíja to, nie?
Tichúčko k jazierku si sadnem,
chladnejšie ta, nie?
Ruky sa zatriasli, uteká mi niť,
musím ju nájsť, nie?
Strácam aj dych, zatváram oči... nakloniť.
To musím! Nie?
Trasiem sa celá, pazúre ma drápu,
môžu za to, nie?
Potopiť sa do možného útrapu,
o to ide, nie?
Stratiť samú seba, to je ono-
to je cena! Nie?
Otvorené, cítim padanie na dno.
Sladký koniec. Nie?
Bolí to, všetko vidieť, pazúre však
opustia ma, nie?
Všetko to je len horšie- naopak,
veď odídu, nie?
Tie muky zraku pália myseľ, umrieť
telo prosím. Nie?
Nemala som do jazera nazrieť.
Pravdu vidieť.
Nie.
YOU ARE READING
Stratená vo vesmíre svojej mysle
PoetryA spolu s Veľkým treskom sa zrodil osud dievčaťa. Obyčajného dievčaťa dennodenne strateného v ďalekých galaxiách, ktorému sa zachcelo písať básne.
