Videla otvorené ústa a zahalené farby,
niesli sa k stropu, ľahšie ako kyslík.
Mohli by maľovať pochmúrne maľby,
zrazu ostala maličká ako trpaslík.
Nepočula žiaden zvuk, akoby tam nebol,
sluch jej zatienila čierna v jasnej bielej.
Čakala, že sa pohne, aby ju v hmle stretol,
nech ju nájde tam, na tej ceste stratenej.
Odrazu sa rozhodili ruky, plávali vo vzduchu,
nikto ani teraz nevie, kto ich vtedy ovládol.
Svet sa rozpadol, črepiny do sveta, z výbuchu,
stratila sa sivá v žltej, nik otázky viac nekládol.
Zjavili sa nechcené vrásky na jeho čele,
posledná dúha do vzduchu sa vzniesla.
Prebehli zimomriavky po jej nahom tele,
A dievčina do nekonečne slaných vôd klesla.
ŞİMDİ OKUDUĞUN
Stratená vo vesmíre svojej mysle
ŞiirA spolu s Veľkým treskom sa zrodil osud dievčaťa. Obyčajného dievčaťa dennodenne strateného v ďalekých galaxiách, ktorému sa zachcelo písať básne.
