Stratená vo vesmíre svojej mysle

Svieca v modrých kvetoch

Blúdim v tme modrých kvetov
a na prelome dvoch svetov
v hĺbke dosiaľ nenájdenej
oheň dušu ohrieva.

Svieti svieca na dne mora,
žiara v temne stratená.
Je to ako nočná mora
a ty dúfaš v koniec sladký-
naivné dieťa a rozprávky.

Najskôr prečesal mi vlasy jemný vánok,
ja pokračujem v ceste vzdialenej.
Svieca sa ukladá na zimný spánok,
už trasiem sa od zimy šialenej.
Vetrisko fúka a späť ma tlačí,
pri svieci tajomná postava kľačí.
Modrými kvetmi sa náhlivo predieram,
postupne plnia mi pľúca,
postava rukou mávla.
Smerujúc do plytkého srdca,
voda vôkol odrazu stmavla.

S ďalším žmurknutím prichádza tma,
páliaca zima objíma ma.
Zmrazené srdce prestáva udierať,
v mučivej temnote začínam umierať.

Svieca zhasla.