Stratená vo vesmíre svojej mysle

Nekonečno

Teraz hmlovina srdce mi utláča,

farby je bielej, nech prestanem sa báť.

Chuť žiť akoby pomaly vytláča,

pravdou je, že mi je ťažko už aj stáť.

Stratiť môžem to najcennejšie čo mám,

vlastne ma môžete nájsť polomŕtvu.

Ja chcem- musím- predísť tým pohromám,

ktoré nastanú, ak stratím ju- kotvu.

Do hlbín mora by som zas(e) upadla,

pozorovala, ako rýchlo sa stmieva,

svoje telo sama už neovládla

signál spiatočný isto dohorieva.

Stále však nahor sa dívam,

nádej, či nezazriem pomocnú šnúrku

nechcem sa úplne poddať negatívam.

Ona by úspešne odohnala búrku.