Iskra na ľade

1

Vicky:

„Odvtedy, čo sme tu, sa len neustále hráš s tým blbým tenisákom, dívaš sa do stropu a si duchom neprítomná. Haló! Počuješ ma? To je snáď až abnormálne, aby..." Ďalej ju prestanem vnímať a nesústredím sa na nič iné, len na žiarivo-žltý tenisák, ktorý si postupne hádžem do vzduchu a za každým ho chytám do svojej pravej dlane. 

Medzitým sa zadívam taktiež na svoj farebný strop, ktorý svojou nezvyčajnou farbou zdobí moju izbu. Je to taká...neobyčajne modrá až slabo sivá farba. Naozaj zaujímavá kombinácia. No vyšlo z toho niečo, čo sa mi naozaj páči. Je blbé, keď ma strop nad posteľou, v ktorej trávim 80% svojho voľného času, zaujíma oveľa viac, ako ten svet vonku? Niekto by si pomyslel, že áno. Ale keď som sa ešte prednedávnom o ten svet zaujímala, zostali mi po ňom hlboké rany, ktoré sa nie a nie zahojiť. A mám pocit, že to bolí stále viac a viac. 

Postupom času som sa to však naučila skryť za neprítomný výraz. Je to lepšie, ako so slzami v očiach vyhľadávať niečiu pozornosť a úboho prosiť, nech ma niekto ľutuje. Tenisák si na chvíľu prestanem hádzať a pomaly zavriem oči. Moja mama je ešte stále tu a počujem, ako sa jej hlas rapídne zvýšil. Počujem ho, ale jej slová absolútne vôbec nevnímam. Vnímam len jemný príjemný chlad, ktorý postupne cez pootvorené okno pomaly vniká do mojej izby. Bože...ako moc nenávidím tento svet. A v mnohých prípadoch ľudí v ňom ešte viac.