Iskra na ľade

5

Vicky:

Nemôžem tomu uveriť. Som tu. Som doma! Auto pomaly zastaví a zaparkuje pred našim domom, pred ktorým nás už čaká Lucas s Christínou v náručí. Vyjdem z auta a vyštartujem k nim, kde ich tuho objímem a usmejem sa od ucha k uchu. Takto šťastná som nebola už dlho. Až príliš dlho. Je to ako sen. Sen, z ktorého sa za žiadnu cenu nechcem zobudiť.

„Ahoj Vicky. Vyrástla si. A opeknela." Zalichotí mi Christína, nad čím sa začervenám a lichotivú poznámku jej opätujem.

„Ale čo. Stále rovnaký špunt, ako vždy." Povie Lucas a začne ma šťuchať do rebier, začo ho ja so smiechom capnem po ramene. Zatiaľ, čo sme tu neboli, bývali v našom dome oni dvaja. Christína sa ale teraz vráti naspäť k rodičom. Aj tak ju čakajú skúšky na vysokej, takže by aj tak nemala moc času bývať s Lucasom sama. Už sa nemôžem dočkať, keď všetkých prekvapím. O svojom príchode som nikomu nepovedala. Snáď ma uvidia radi, ako ja ich. Ďalej už nečakám a rozbehnem sa opačným smerom od nášho domu.

„Kam ideš? Práve si prišla!" Zakričia na mňa rodičia.

„Idem sa ukázať mestu!" Zakričím radostne bez toho, aby som sa k nim otočila a rozutekám sa k našej škole, kde by práve malo končiť vyučovanie. Skryjem sa za vysoký strom, ktorý sa týči pred školou a spoza neho pozorne sledujem, kedy z hlavných dverí vyjdú študenti. Po chvíli sa tak stane a ja čakám, kedy uvidím svojich priateľov. Tí sú ako vždy v parte a rozprávajú sa medzi sebou. Pomaly sa ku mne začnú približovať a ja na nich vybafnem, čím ich vyľakám, no potom nastane ticho.

„Vicky! Bože môj!" Všetci zvýsknu a vyrútia sa ku mne, kde ma všetci tuho vezmú do svojho objatia. Niektorí ma stlačia tak moc, že ledva dýcham. Slzy sa mi derú do očí a neviem sa prestať usmievať. Toto je asi jeden z najkrajších dní v mojom živote. Je to krásny pocit byť v objatí s niekým, na kom mi tak záleží. A týchto ľudí je tu viacej.

„Vrátila si sa! Musíš nám o všetkom povedať. Aký bol Brooklyn?" Spýta sa Kirstie, moja najlepšia priateľka a spoločne s ostatnými, ktorí ma zaujato sledujú, sa vydáme do našej obľúbenej kaviarne, kde im začnem rozprávať, čo som za posledný rok a pól zažila.

Rooney:

„Hej Carlos! Čo tak mi ho vyfajčiť? Čakám ťa vonku!" Zakričí na jedného z krasokorčuliarov Sam, ktorý na neho cmukne a všetci vybuchneme do hromadného smiechu. Jurgovič nás prepáli svojim pohľadom, dôsledkom čoho stíchneme, no začneme sa chichotať ako malé školáčky. Bože...toto tak moc milujem.

Zrazu nastane v celej hale hrobové ticho. Prestanem sa smiať a pozriem sa na ostatných, ktorí s pootvorenou pusou sledujú ihrisko, na ktoré sa aj ja po chvíli pozriem. Takmer zmeraviem na mieste. Na ihrisku začne k Jurgovičovi s Cassidy v rukách kráčať dievča s krátkymi hnedými vlasmi, vyšportovanou postavou, s úsmevom na tvári a slzami v očiach. Kto to dočerta je?