Iskra na ľade

6

Vicky:

Som tu. Som tu a nemôžem tomu uveriť. Bol to dobrý nápad sem ísť? Na miesto, na ktoré mám toľko krásnych, no zároveň aj bolestivých spomienok? Teraz je to už jedno. Som späť doma. A nebudem sa vyhýbať tomuto miestu, ani ľuďom v ňom. Rozhodla som sa, že tomu všetkému budem čeliť. A svoje rozhodnutie budem plne akceptovať. Nestiahnem ho. Už nie. Už viac nie. 

Zastanem pred vstupnom do osvetlenej haly, kde uvidím Jurgoviča otočeného mne chrbtom, ako prízvukuje korčuliarom, čo majú robiť. Sú tam všetci...Misha, Carlos, Stella, Lujza, Daniel, Marcus, Martinez a Caroline. Predo mnou sa zrazu objaví malá Cassidy, ktorá, keď si ma všimne, nečaká ani chvíľu a s výkrikom a s úsmevom na tvári sa rozbehne ku mne, kde mi skočí do náručia a tuho ma objíme. Zdvihnem si ju na ruky a pozriem sa na ňu.

„Vicky! Ty si sa vrátila! Pozri! Som ako ty!" Doslova z nej kypí radosť. A zo mňa tiež. Je to naozaj nádherný pocit. Toto je dôkaz, že týmto ľuďom som nebola nikdy ľahostajná. A to donúti človeka zahriať u srdca.

„Ty si ale vyrástla. A aká si krásna. Každým rokom len a krajšia." Poviem a pobozkám ju na čelo, na čom sa zasmeje a odtiahne sa.

„Ty si ostrihaná. Si nádherná, Vicky." Povie a s pootvorenou pusou mi pohladí moje krátke hnedé vlasy. Začnem sa smiať, čím pripútam pozornosť ostatných. Jurgovič sa na mňa pozrie a takmer mu spadne sánka na zem. To rovnaké platí aj pri ostatných. A Misha? Bože, ten jej pohľad je na nezaplatenie. Podídem k nim bližšie a na chvíľu sa zastavím, aby som Cassidy mohla položiť dole. Usmejem sa na Jurgoviča pred sebou a myknem plecami.

„Tak...som tu." Cítim, ako sa mi lesknú oči od sĺz. Mám pocit, že taký emočný deň som ešte nezažila. Jurgovič nečaká už ani chvíľu a rozbehne sa ku mne, kde ma tuho objíme. Jurgoviča beriem ako rodinu. Je ako môj druhý otec. Vždy bol na mňa prísny a spomínam si, ako som ho zo začiatku nenávidela. Ale až potom som pochopila, že bol na mňa taký len preto, aby ma vyprovokoval. Vyprovokoval k väčšiemu úspechu. K lepším výkonom. A podarilo sa mu to. Za to som mu doteraz moc vďačná.

Jurgovič sa odtiahne a vidieť na ňom, že je ešte stále v šoku, na čom sa zasmejem a jemne ho prefackám, čím ho rozosmejem a odtiahne sa.

„Pozrite, kto je tu! Bože, musím to ísť rozdýchať. Dobre vieš, že na takéto hovadiny ja nie som a naozaj nerád by som, aby ma videli takto ostatní." Bez ďalších slov odíde z haly. Jeho oči sa začali lesknúť a ja chápem, prečo sa tak zachoval. Je to tvrdý drsný chlap. Nerád by si skazil reputáciu tým, že každý vytrúbi, že sa rozplakal. Usmejem sa nad tým a podídem k Mishe a ostatným. Tí nadšenie z mojej prítomnosti práve nemajú a rozhodne to neskrývajú.

„Vicky...nečakala som, že sa ešte niekedy vrátiš. Si tu nastálo?" S úsmevom prikývnem.

„Bolo nám tu bez teba lepšie. Mohla si zostať tam, kde si bola." Povie Carlos a postaví sa za Mishu. Posmešne nad ním pokrútim hlavou. Carlos, Carlos. Vždy liezol Mishe do zadku. Odjakživa po nej ide, no je taký slepý, že Misha ho má úplne na háku.

„Carlos! Áhoj, aj ja ťa rada vidím. Ešte stále sa spolu s ostatnými chováš ako Mishin poslušný pes?" Toto Carlosa rozhnevá viac, než ostatných a zúrivo ku mne vykročí. So mnou to ani nehne.

„Mojenko. Len by si sa o niečo pokúsil a ja by som ťa rozdrtila ako žito. Ani by si si neškrtol." Z Carlosa doslova srší hnev a ak by sa Cassidy medzi nás nevložila, zrejme by mi vrazil. Ja by som mu to, samozrejme len tak nenechala a vrátila by som mu to. Strhla by sa bitka, z ktorej by som vyšla ako víťaz a pošliapala by som tým tak jeho hrdosť. Sakra Cassidy...prečo si ma to nenechala spraviť?

Zrazu započujem hlasy a pozriem sa za nimi hore na sedadlá, na ktorých sedí niekoľko chalanov, ktorí zo mňa nespúšťajú oči. Keď si všimnú, že som namierila pohľad na nich, každý z nich nasadí šibalský úsmev a začne na mňa mrkať. Až na jedného. Ten sa na mňa zamyslene pozerá a doslova ma prepaľuje pohľadom. Aj keď je odo mňa dosť ďaleko, mám pocit, akoby stál tesne predo mnou a ja som sa v jeho očiach topila. Zvláštne.