Iskra na ľade

10

Vicky:

Tak a je to tu. Opäť stojím na ľade a v ruke zvieram svoje korčule, ktoré sú na niektorých miestach ešte stále zaprášené. Už vyše roka som ich nemala obuté. Už vyše roka som nestála na ľade. Je to zvláštny pocit. Chýba mi to. Strašne moc mi to chýba. Ale vtedy som sa mohla rozhodnúť. Buď to risknúť a pokúsiť sa vyhrať alebo to vzdať a skoncovať s tým. Bohužiaľ bola cena moc vysoká a to riziko viac než nebezpečné. A v tej chvíli som sa pozrela na svoju rodinu. Na mamu, ako si zakrýva oči a ruky drží tak, akoby sa modlila. Na otca, ktorý stojí pri mantineli a drží Toma za rameno, ktoré mu netrpezlivo zviera a obaja sa nervózne pozerajú mojím smerom. Na Lucasa, ktorý zo mňa nespúšťa oči, čím mi naznačuje, rovnako ako aj ostatní, nech to nerobím. A tak som sa rozhodla. Nespravila som to. Vzdala som to. Po prvý krát som sa bála, že zomriem. A ja som moc dobre vedela, že by tým moja rodina trpela. Niečo také som jednoducho nemohla dopustiť. Ale mohlo to dopadnúť aj horšie, nie? Som rada, že budem aspoň po boku Jurgoviča trénovať menších učňov. Zatiaľ tam taká malá je len Cassidy, no na začiatok to stačí. Vojdem do haly, ktorá sa rozsvieti a uvidím, ako z opačného vchodu vojde Misha spolu s ostatnými. Medzi nimi je aj Cassidy, ktorá ku mne radostne pribehne a v momente si obuje korčule. Robí to s takým nadšením. Rovnakým, aké som mala aj ja.

„Dobre takže...čo ti nejde?" Spýtam sa neprofesionálne a zohnem sa k nej, aby sme si boli tvárou rovne.

„Otočky a výskoky. Bojím sa vyskočiť a spraviť ruletu." Usmejem sa, vystriem sa naspäť a podám jej ruku, ktorú prijme a potiahnem ju do stredu ľadového ihriska. Zrazu si všimnem, že v jednom z prázdnych sedadiel niekto sedí. Rooney. Začervenám sa, keď si uvedomím, že na mňa zíza. Je to také...znepokojujúce. Znervózňuje ma to. Je sedem hodín...nechápem to. To vstal len kvôli tomu, aby sa prišiel dívať na tréning? Alebo načo sa vlastne prišiel dívať? Pokúsim sa tieto hlúpe otázky zahnať za hlavu a naďalej sa venovať Cassidy.

„Bojíš sa pádu. To je prirodzené. No strach musíš v tú chvíľu zahnať, inak ti nedovolí pohnúť sa vpred. Videla som, ako ti to pekne ide. Máš dobrú stabilitu a rovnováhu tela, čo mnohí postrádajú, takže je to tvoja veľká výhoda. Ty sa ju len musíš naučiť využívať." Cassidy presviští okolo mňa a zastaví tesne predo mnou.

„Naučíš ma to?"

„A od čoho si myslíš, že som tu, zlatko?" Podpichnem ju a naznačím jej, nech mi ukáže všetko, čo vie. S hudbou ide všetko lepšie a tak zodvihnem hlavu hore k malej osvetlenej miestnosti, kde má na starosti svetlá a hudbu starší pán menom Gill. Milý a tichý starec, ktorý, keď som tu ešte začínala, bol upratovač. Dosť si polepšíl.

„Pusť tam niečo na odreagovanie!" Zakričím a Gill ma v momente poslúchne. Človek by si pomyslel, že je na takéto niečo starý, ale opak je pravdou. Celou halou sa ozve mohutný zvuk hudby, ktorých nás všetkých v momente preberie. I love Rock N Roll. Väčšina ľudí si pri krasokorčuľovaní predstaví ako hudbu klasiku, čož je v mnohých prípadoch aj pravda. Ja som však ukázala, že sa dá ukázať eleganciu a švih nielen pomocou Mozarta či Beethovena, ale aj známych rockových skupín (väčšinou z osemdesiatych rokov, tie sú rytmicky najlepšie) či aj dynamickej hudby súčasnosti. A chytilo sa to. Je to síce rýchlejšie a trochu drsnejšie tempo, no rozhodne to stojí za to. Ísť takú jazdu...spomínam si, ako mi pritom prvý krát prúdil v krvi samý adrenalín. Ten pocit bol doslova nenahraditeľný. Cassidy som už moc krát učila, že aj pri takejto hudbe je možné ukázať nežnosť a citlivosť korčuliara, ale aj tvrdosť a istým spôsobom nedisciplinovanosť. A ak sa naučí na toto korčuľovať, klasika jej pôjde aj so zavretými očami.

Opriem sa o mantinel a zaujato sledujem malú Cassidy, ako začne najprv ladne korčuľovať po jednej polke ihriska, keďže tú druhú zaberajú ostatní, ktorí prišli na tréning. Zapojuje pritom všetko. Boky, nohy, ruky a dokonca aj mimiku, čím ma viac než poteší. Je úžasná. Blíži sa však refrén a to znamená, že musí pritvrdiť a ukázať niečo viac. Chystá sa skočiť a spraviť otočku, no zarazí sa, podlomia sa jej nohy a nemotorne spadne na zem. Hudbu Gill okamžite vypne a ja pribehnem k nej. Našťastie to nebol žiadny tragický pád. Keby vyskočila a spadla až potom, bolo by to oveľa horšie.

„V poriadku? Prečo si neskočila?" Spýtam sa jej a pomôžem jej na nohy.

„Ja som sa bála."

„Čoho?"

„Že spadnem. Tak, ako si spadla ty." Zarazím sa. V hlave sa mi prehrá celý ten večer. Nie...nesmiem dopustiť, aby ma tá spomienka viac znepokojovala. Alebo aspoň nie teraz.

„To bolo niečo iné. Ja som spadla, pretože som mala problémy. Zdravotné problémy. Ty ich nemáš. A ja moc dobre viem, čo v tebe je a že na to máš. Keď ten strach potlačíš, budeš lepšia než všetci tí šašovia dokopy." Ukážem prstom na partiu korčuliarov na druhej strane ihriska, čoho si všimnú a vymenia si nechápavé pohľady.

„Ty to nechápeš. Teba to úplne zničilo. Veď ani na sebe nemáš korčule a to som ťa ich videla brať. Bojíš sa ich. Nechcem sa ich báť aj ja." Odtiahnem sa a hlboko sa zamyslím.

„Ak ti dokážem, že sa ich nebojím, skočíš?" Spýtam sa a ona v momente prikývne. Rýchlym krokom podídem k mantinelu, spoza ktorého vyberiem opreté zaprášené korčule a nazujem si ich na nohy. Pomocou mantinelu sa zdvihnem a pomalou a hlavne opatrnou jazdou sa premiestnim naspäť ku Cassidy, ktorej sa rozžiaria oči, keď ma zbadá. Pritiahnem tým pozornosť aj ostatných, vrátane nášho jediného diváka Rooneyho, ktorého si pokúsim nevšímať. Je to tak dávno, čo som naposledy na korčuliach len stála. Nie ešte poriadne korčuľovala. Zhlboka sa nadýchnem a zodvihnem hlavu ku Gillovi, ktorý mi v tom okamihu akoby čítal myšlienky a pustí tam pieseň, na ktorú som korčuľovala na majstrovstvách Európy a na ktorej som prvý krát ukázala, že krasokorčuľovanie nie je len o klasike. Ballroom Blitz.

Pomaly zavriem oči a s ich otvorením sa začnem pohybovať po celom ľadovom ihrisku, popri čom obchádzam Mishu a ostatných a aj malú Cassidy, ktorá zo mňa nespúšťa zrak. Popri jazde sa začnem vlniť do rytmu hudby a zrýchlim, keď sa zrýchli aj tempo piesne. Idem tak rýchlo, že ak by som teraz spadla, mohla by som mať aj vážnejšie zranenia, no túto myšlienku sa pokúsim zahnať a nemyslím na nič iné, len na seba a na ľad, s ktorým doslova splývam. Chystám sa to urobiť. Skutočne. S plným odhodlaním sa odrazím, vyskočím a spravím zo začiatku dvojitú otočku vo vzduchu, po ktorej elegantne dopadnem na nohy a pokračujem ďalej. Zodvihnem ľavú nohu, ktorú dozadu vystriem a začnem sa točiť na mieste tak rýchlo, až sa mi zatočí hlava, no ja sa len usmejem a pokračujem vo svojej jazde. Opäť sa rozbehnem a vyskočím, tentokrát vyšvihnem oboma nohami postupne hore, po čom bezpečne dopadnem na ľad. Tento skok som vymyslela ja. Bola to improvizácia na majstrovstvách. A na svet zapôsobila pozitívne, čo ma dodnes moc teší. Blíži sa vyvrcholenie piesne a tak sa pokúsim do toho dať všetko, akoby sa na mňa dívali tisícky divákov, ktorí dychtivo čakajú na záver čísla. Vyšvihnem sa hore a spravím krásnu trojitú otočku. A ďalšiu. A ďalšiu. A posledný krát, pričom sa len pokloním smerom ku Cassidy, ktorá ohromne na mňa hľadí a neprestáva tlieskať. Taktiež si všimnem pohľady svojich spoločníkov. Zoberiem jeden z uterákov, ktoré sú prehodené cez mantinel, zatočím ho a medzitým, ako začnem pokojne medzi nich prechádzať, s ním švihnem Carlosovi po zadku, čím rozosmejem celú halu, no Carlosovi do smiechu dvakrát nie je a vyštartuje po mne. Ja som však rýchlejšia a bezpečne sa dostanem ku Cassidy, ktorá na mňa hľadí ako na zjavenie.

„Tak. Teraz ty."