Iskra na ľade

9

Vicky:

Bože! Len tak tak som sa ho zbavila. Keby že ho nezavolá jeden z chalanov, ktovie, čo by zase spravil. Podľa všetkého ale môj plán na hru nevinného bojazlivého dievčatka odhalil a mám taký pocit, že mi to dá zožrať. 

Ale hovno! Napomeniem sa vo vnútri, čím sa konečne spamätám. Jednoducho urobím to, čo vždy pri takýchto prípadoch – budem sa mu vyhýbať a keď ho aj stretnem, akokoľvek sa na niečo vyhovorím. V tom som fakt macher. 

Ale je to zvláštne. Predtým si ma nijak zvlášť chlapci nevšímali. Ani v Brooklyne. A teraz na mňa vybafne hneď celý tím hokejistov (takmer nahých hokejistov!), z čoho sa ma dvaja pokúsia...počkať. O čo sa to vlastne chceli pokúsiť? Možno by mi nič nespravili. Len si to namýšľam. Áno, určite je to tak. Určite...

Rooney:

„George je pekne nasratý, že si si tú kosť hneď privlastnil. Vraj ju videl prvý." Povie Sam a hodí do seba pivo, ktoré mu jedna kozatá čašníčka pred chvíľou priniesla. Posmešne si odfrknem a napijem sa zo svojho chladeného piva. Všade dobre, u Luckyho najlepšie.

„Tak nech sa poserie. Tá baba je moja. Viete o tom, že je to tá Vicky, ktorú som vám spomínal? Tá, o ktorej mi Jurgovič toľko rozprával? Som zvedavý, či ju uvidím korčuľovať. No viac ma zaujíma jej osoba." Poviem a zamyslím sa. Spomeniem si na dnešok, ako sa s ňou George pokúsil pohrať. Ostatní by sa rozhodne pridali. Aj keby je to bolo akokoľvek nepríjemné. Nie som svätý, ale znásilnenie nevinného dievčaťa je pre mňa zverstvo. Nechutné a podúrovňové svinstvo, ktoré by spravil len kolosálny čurák. Ako je George.

„Nie je teda na zahodenie, v tom máš pravdu. Ale videl som aj lepšie." Zapojí sa do debaty Max a rukami sa oprie o stôl. To hej...hneď som si všimol, že nemala na tvári ani kvapku mejkapu, na rozdiel od ostatných. Misha máva mejkap nakydaný na ksichte vkuse. A keby len trochu...dobre že si na tvár nedáva celú fľaštičku. Možno že aj.

 A ten jej hrdý výraz....vyzerala zábavne, keď bola nahnevaná a pokúsila sa pôsobiť vyrovnane. Dlho jej to nevydržalo, keď som sa k nej priblížil. V mnohých veciach mi pripadala iná. A istým spôsobom...krásna.

„Hovorím vám...je moja. Naozaj. Videli ste ten zadok? Taký majú anjeli. A viete, ako to je. Takíto anjeli sa v posteli menia na čertice." Po týchto slovách sa všetci traja zasmejeme, no Max po chvíli prestane a vytiahne na stôl peňaženku.

„Ak sa s ňou vyspíš do týždňa, dám ti stovku." Stovku? Prečo nie. Urobil by som to aj zadarmo. Vidieť, že je v mnohých prípadoch iná, ako ostatné, ktoré som mal a len tak sa zrejme nedá. Ale je to výzva a ja mám výzvy naozaj rád. A priznám sa...takúto výzvu som už dlho nezažil.

„Beriem. Dám ju dole aj do dvoch dní." Neodpustím si poznámku, keď si podám s Maxom ruky.

„Mám taký pocit Rooney, že toto také jednoduché nebude."