Iskra na ľade

3

Vicky:

Po dlhom, takmer hodinovom maminom monológu, z ktorého som takmer nič nevnímala, som sa na chvíľu rozhodla prejsť von. Neznášam toto mesto. Sme tu len rok, ale mne to pripadá, ako večnosť. Čas sa tu tiahne neuveriteľne pomaly a ja mám pocit, že by som radšej žila v kanáli, než tu. Blbý Brooklyn...blbá škola...blbí ľudia. Všetko tu je blbé. Priam neznesiteľné. Občas sa len tak zastavím a myšlienkami zablúdim k Bostonu. K môjmu pravému domovu. 

Bol to však môj nápad, aby sme sa odsťahovali. Nenapadlo ma však, že skončím niekde, kde budem takto moc trpieť. Ostatne...aj tak by som asi po tom všetkom trpela všade. Je dosť chladno. O chvíľu začína jar, no na počasí to nie je vôbec vidieť. Ani trochu. 

Zájdem do tmavého parku, kde niet ani živej duše a sadnem si na chladnú stoličku, odkiaľ sa zapozerám na žiarivé mesto plné farieb. Zababuším sa do svojho teplého kabátu, zavriem oči a predstavím si, že som doma.

 Predo mnou sa týči nádherný Boston, ktorý pozorujem z balkóna nášho domu. Podo mnou začínajú pomaly rozkvitať mamine kvety, ktoré sú zasadené v jej malej záhradke. Z malej diaľky sa ozýva štekot našich milovaných psov, ktorí radostne vyjú do hlbokej noci. Je až neskutočné, ako mi toto všetko chýba. Chýbajú mi priatelia. Chýba mi náš dom. Chýbajú mi obchody a podniky, v ktorých ma poznal takmer každý a neustále mi venoval úsmev na tvári. Dočerta...dokonca mi chýba aj tá prekliata škola, v ktorej som sa cítila svoja. Všade doma som sa cítila svoja. A zrazu si spomeniem na ľad. Na ten nádherný ľad, po ktorom sa jemne kĺžem po korčuliach. A krv. Prudko otvorím oči, až so sebou myknem. Unavene si pretriem oči a nechám si vyčerpanú tvár v dlaniach. Toto musí prestať. Nesmiem to potlačovať a skrývať sa. Už viac nie.

Rooney:

„Ach...Ronney..." Zavzdychá Misha slastne, keď do nej posledný krát vrazím a tým sa dostanem k vyvrcholeniu. Zadychčane z nej zídem a unavene si ľahnem vedľa nej. S úsmevom na tvári sa ku mne okamžite pritisne a položí si hlavu na môj hrudník.

„Bolo to úžasné, Rooney. Tak ako vždy." Spokojne zahmkám a slastne sa usmejem. So mnou je to vždy úžasné.

Po pár minútach, keď pri mne Misha zaspí, ju od seba odsotím, postavím sa a oblečiem sa. Hodím na seba ešte bundu a vyberiem sa von, kde si to namierim na štadión. Teraz by tam mali mať tréning krasokorčuliari. Aj Misha k nim patrí. Je to prvotriedna šľapka, ktorá spala asi s toľkými chlapcami, ako ja s dievčatami. Až na to, že jej väčšinou na veku nezáleží. Ani mne akože, ale rozhodne by som si to nerozdal s nejakou vráskatou štyridsiatničkou alebo niečo podobné. Ona sa len kvôli dobrej známke vyspala aj s niekoľkými profesormi. A väčšine z nich je nad päťdesiat. Ale v posteli je brutálne dobrá. Je to asi jediná baba v meste, ktorá ma dokáže dostatočne uspokojiť.

Otvorím dvere a vojdem dnu. Prejdem cez tmavé chodby, až vyjdem na tú hlavnú, ktorá vedie rovno k hale, odkiaľ sa svieti svetlo a nepočuť nič, len korčule kĺzajúce sa po ľade. A krik. Krik Jurgoviča. Jurgovič je tréner miestnych krasokorčuliarov. Je to Rus a jeho prístup je naozaj drsný. Môj otec sa s ním pozná. A ja tiež. Je to fajn chlap, ktorý ma pozná už odmalička a nie raz sme si skvelo pokecali. 

Do očí mi udrie ostré svetlo, keď vojdem dovnútra haly, no oči si po chvíli zvyknú a ja sa s úsmevom na tvári opriem o mantinel, kde si ma okamžite všimnú všetci prítomní, vrátane Jurgoviča. Ten svojim zverencom nakáže, nech pokračujú v tréningu a pomaly sa vydá za mnou.

„Tak čo ty pajác? Dáky usmiaty, čo?" Povie a rozstrapatí mi vlasy, načo mu ruku odstrčím, no široký úsmev nezakryjem.

„Misha zase neprišla na tréning. Bola s tebou?" Neodpoviem. Odpoveď je tichý súhlas. Jurgovič pokrúti hlavou a oprie sa o mantinel zvnútra ihriska, kde sa zadíva na trénujúcich mladých krasokorčuliarov. Ja zamerám pohľad na malú Cassidy, Jurgovičovu vnučku, ako sa nemotorne snaží spraviť otočku. Zasmejem sa, keď mierne spadne na zem a nasadí nahnevanú grimasu. Je naozaj zlatá.

„Aj tak som na ňu dnes nemal vôbec náladu. Vôbec to nevie...nikto z týchto neschopných kreténov to nevie. Nevedia nič. Veď ledva stoja na tých korčuliach. Chýba mi moja múza...tá by im to natrela." Ozve sa a na chvíľu sa zamyslí. Zdá sa mi to alebo vidím v jeho očiach slabý náznak smútku? To sa u Jurgoviča tak často nevidí. Vlastne...nikdy sa to u neho nevidí.

„Múza? Kto to bol?" Spýtam sa zvedavo a nespúšťam z neho oči.

„Keby si ju videl, chlapče. Ona bola...tak jedinečná. Nikdy som nič podobné nevidel. Prišla sem, ako úplná začiatočníčka. Nevedela ani poriadne korčuľovať...no predsa som v nej niečo videl. A keď som jej ponúkol, že ju budem učiť, prekvapivo to prijala. Nečakal som nič extra a bolo mi jasné, že to bude drevo, ktorému potrvá, kým sa naučí aspoň jednu otočku alebo čo i len rýchlejšie tempo. No bola to ona, kto mi vyrazil dych. Hneď na prvom tréningu som v nej videl niečo, čo ešte u nikoho nie. Taký zápal a odhodlanie, aké mala ona v očiach...bolo to niečo neuveriteľné. Učila sa tak neskutočne rýchlo. Mala prirodzený talent. Už po pár tréningoch bola lepšia, než tí, ktorých som učil už odmalička. A za rok, čo som strávil venovaním sa len a len jej...sa z nej stala pravá krasokorčuliarka. Nikto v nej nevkladal žiadnu nádej a každý ju len podceňoval...no na majstrovstvách, kam som sa ju rozhodol prihlásiť, všetkým vyrazila dych. Každého porážala a dokázala veci, ktoré mnohí ani len nepoznali. Škoda len, že som jej to nikdy nedokázal povedať...vždy som ju len zhadzoval...aby...aby som ju tým dohnal k väčšiemu a stále lepšiemu výkonu..." Na chvíľu sa odmlčí. Wow...musel ju mať naozaj rád. Nikdy nemal žiadny vzťah k svojim učencom. Ale s týmto dievčaťom to muselo byť iné.

„A čo sa s ňou stalo?" Jurgovič sa zhlboka nadýchne.

„No čo...to, čo sa stáva tým najlepším...choroba, ktorá jej zakázala ďalej korčuľovať. Musela s tým prestať. Poviem ti...mnohým sa tu uľavilo...všetci na ňu žiarili. Najmä Misha, tá ju odjakživa nenávidela. Popravde, ani som sa jej nedivil. Ak niečo robíš odmalička a venuješ tomu celý svoj čas, snažíš sa byť najlepší a neporaziteľný a myslíš si, že to tak aj je, no zrazu príde niekto, kto s tým začal len prednedávnom a už je lepší od teba...to dokáže naštvať. Vicky to vždy tolerovala. Väčšinou sa nad tým smiala. Nevadilo jej, že tu nemala kamarátov."

„Vicky?"

„Áno, tak sa volala." Zamyslím sa.

„A kde je teraz?"

„Odsťahovala sa spolu so svojou rodinou preč. Ani neviem kam. Odvtedy, čo je preč o nej nemám žiadne informácie. Ale naozaj rád by som ju videl. Ako sa jej darí a podobne." Zrazu do nášho rozhovoru vstúpi malá Cassidy, ktorá sa s úsmevom vypýta mne na ruke. Vyšvihnem ju ako nič a pritisnem si ju k sebe, kde si ruku obmotá okolo môjho krku a usmeje sa na nás oboch.

„Počula som vás. Aj ja chcem byť ako ona. Dedo, myslíš, že budem ako ona?" Pozrie sa na Jurgoviča, ktorý jej s úsmevom rozstrapatí vlasy.

„Ak sa budeš takto flákať, tak nie. Padaj korčuľovať!" Rozkáže, no v jeho hlase počuť náznak pobavenia. Typický Jurgovič...tvrdý, no spravodlivý.