Iskra na ľade

7

Vicky:

S Jurgovičom som si fantasticky pokecala a on mi povedal, že bude rád, ak ma tu ešte uvidí. A nielen raz. No...na korčuliach ma asi neuvidí, no rada budem chodiť na jeho tréningy. Môžem mu pomáhať trénovať Cassidy, ktorá je u jeho zverencov najmladšia. Ešte stále som v štadióne a začína ma chytať smäd. Mala som si zobrať aspoň fľašku vody. No nič. 

Namierim si to do dievčenských šatní, kde by malo byť aj umývadlo. Vojdem dnu, no zarazím sa, keď tesne predo mnou prejde mokrý chalan s uterákom okolo bokov . Bože. Ja nie som v dievčenskej šatni. Som v chlapčenskej!

Rýchlo sklopím zrak a pokúsim sa čo najnenápadnejšie odísť, no zrazu narazím do niečieho hrudníka. Vysoký svalnatý chlapec predo mnou (rovnako len omotaný uterákom) sa na mňa lišiacky usmeje a premeria si ma od hlavy po päty, čo sa mi rozhodne nepáči. Nenávidím, keď to niekto robí. Je to tak...nepríjemné. Neviete, čo si o vás ten dotyčný v tú chvíľu myslí.

„Ale ale. Pozrime sa, aké krásne stvorenie nám to sem zavítalo. A to už som si myslel, že dnes to bude len ďalší nudný deň." Povie, čím pritiahne pozornosť ostatných a všetci sa ku mne priblížia. Dobre, toto sa mi prestáva páčiť. Niektorí z nich zapískajú a jeden z nich ma dokonca chytí za zadok. Otočím sa k nemu a odstrčím ho od seba. 

Prekrútim očami spamätám sa a pokúsim sa cez toho, čo na mňa prehovoril, nejako prejsť. Ten ma však chytí za ruku, ktorú mi silno stlačí. Ja sa však pokúsim zostať vyrovnaná a bez štipky strachu v očiach. Pravdou však je, že sa bojím.

„Pusti ma." Poviem pokojne, no tak nahlas, aby to každý počul. Skloní sa ku mne a pošepne mi tesne pri uchu:

„A prečo by som to robil?" Rukou ma chytí za bok a začne putovať vyššie. Tak a dosť. Toto už je priveľa. S celou silou ho kolenom kopnem do rozkroku, pričom sa s bolestivou grimasou skrčí. Využijem toho a vylepím mu takú facku, až narazí do skriniek. V celej šatni nastane hrobové ticho. Niektorí chlapci dokonca odo mňa odstúpia a niektorí sa na mňa zase dívajú s otvorenou pusou dokorán ako na zjavenie.

S fialovým odtlačkom od mojej ruke na ľavom líci, sa chlapec, stále držiaci sa za boľavé miesto medzi nohami postaví a namieri nahnevane ku mne.

„Ty malá suka!" Chystá sa uderiť, no to ma niekto zozadu pritiahne k sebe a rukami sa dotkne mojich pliec. Chlapec predo mnou zastane a pozrie sa za mňa. Dobrý nápad. Urobím to isté a takmer zmeraviem. 

Ten istý chlapec, ktorý ma v hale prepaľoval pohľadom, ma práve zachránil. A nebudem klamať. Je to asi ten najkrajší chlapec, akého som kedy videla. Hnedé, trochu dlhšie strapaté vlasy, žiarivo-modré oči a to telo...na rozdiel od ostatných nemá okolo pásu omotaný uterák, ale má oblečené normálne rifle, no tričko na sebe nemá a tak mi vystavuje na obdiv jeho naozaj dokonale vypracované telo. Ešte stále ma drží za plecia a...je to také príjemné. Potrasiem hlavou a v duchu si dám facku, čím sa vrátim do reality.

„Nechaj ju, George. Je moja." Povie, čím ma trochu zarazí. Počkať...oprava. Nie trochu. Úplne ma zaskočí. Ako to akože myslí, jeho? Než stihnem niečo namietnuť, ma zdriapne za ruku, oveľa surovšie, ako ma doteraz držal za plecia a začne ma ťahať preč od ostatných. Pokúsim sa z jeho zovretia nejako vymaniť, no jeho stisk ešte viac zosilní a ja mám pocit, že mi odumrie ruka.

„Au! To bolí! Okamžite ma pusť!" Začnem ho tou druhou rukou búchať. Zrazu zastavíme, pustí ma, no než sa pokúsim o útek, ma hodí o stenu a pritlačí sa ku mne. V momente zodvihnem ruky a pokúsim sa mu aspoň jednu vraziť a utiecť, no on mi ich chytí ako nič a jednou rukou mi ich obe pridrží nad hlavou. Čo to má...

„Tak...teraz mi pekne povieš, kto si. Si tu nová, však? Teba som tu rozhodne nevidel...to by som si pamätal." Povie tak blízko mojich pier, až sa o ne takmer obtiera. Odvrátim hlavu nabok, pretože mi to začne byť nepríjemné.

„Nie som tu nová, ty debil! Som Vicky Brooksová a teba som tu tiež nevidela! A narozdiel od teba ťa tu za to nepritláčam k stene a nedržím ťa proti tvojej vôli!" Prsknem mu do tváre, čím ho zjavne prekvapím, pretože stisk na mojich rukách povolí a mierne sa odtiahne. Stále je však blízko a stále mi svojim telom bráni k úniku.

„Hovoríš Vicky?" Spýta sa prekvapene.

„Áno?" Nechápavo sa na neho pozriem. Odtiahne sa. Konečne mám naspäť svoj osobný priestor.

„Ja som Rooney." Povie a dá predo mňa ruku na znak zoznámenia. To nemyslí vážne. Rozhodne ju neprijmem a namiesto toho bez akejkoľvek reakcie ho obídem. On ma však nasleduje.

„Si naozaj zvláštny. Najprv ma zachrániš, potom ma surovo odtiahneš preč, kde ma pritlačíš o stenu a vypytuješ sa ma ako nejaký detektív. A potom? Potom mi podáš ruku na zoznámenie?" Rooney sa postaví predo mňa, čím mi zatarasí cestu. Naozaj zvláštny chalan.

„Keď pripomíname tú záchranu...mohla by si aspoň poďakovať." Čo?!

„Keď k tomu pripočítam to ostatné, tak si ju nezaslúžiš. Zbohom." S úsmevom ho obídem, no on ma chytí za ruku a otočí si ma k sebe. Tentokrát ma však chytí jemne. Jemne, ako ma držal v šatni za plecia.

„V tomto meste poznám každú babu a prišlo mi divné, že teba nepoznám a ostatní v tej hale áno. Ospravedlňujem sa za svoju zvedavosť." Tak týmto ma naozaj prekvapil. Nečakala som, že sa mi ospravedlní. Prikývnem na znak súhlasu a pozriem sa na ruku, ktorú mi jemne zviera v tej svojej.

„Čo tak ísť spolu von?" Tento chlapec predo mnou ma udivuje čoraz viacej. Ledva sme sa zoznámili a už ma ide pozvať von? Tak na to nech zabudne.

„Prepáč, ale nemám záujem. Spýtaj sa Mishy alebo ostatných. Tie pôjdu určite." To áno. Tie by išli aj za prašivým psom, ak by mal peniaze a slávu.

„Ja chcem ísť von s tebou." Zarazím sa. Tak toto ma ohromilo. Nie preto, že ho poznám ledva päť minút a aj to viem iba jeho meno, ale on chce ísť SO MNOU von? Dnešok je naozaj...neobyčajný. A tento chlapec predo mnou, zrejme ten najkrajší, akého som v živote videla, ma drží za ruku a keď si všimne, ako nasucho preglgnem, lišiacky sa usmeje. Ahá! Musím sa spamätať. V tejto brandži nie som prvý krát. Nie som hlúpa a dobre viem, o aký druh človeka ide. Typický namyslený hokejista, ktorý si myslí, že pred ním roztiahne nohy každá, na ktorú sa pozrie. Tak ale ak si myslí, že ja budem tá „každá" baba, je na obrovskom omyle. 

Úplne má v očiach napísané, čo je zač. Sukničkár. Takýchto ľudí sa človek zbavuje ťažko. Mám však pocit, že u mňa to také ťažké nebude. Odjakživa som dobrá herečka a tak pre mňa nebude problém zahrať malé neviniatko bojace sa opačného pohlavia.

„Ja...ja nemôžem." Poviem trasľavým hlasom.