Iskra na ľade

4

Vicky:

Po moje malej prechádzke som sa vrátila domov, kde na mňa už čakala teplá večera v podaní praženice s cibuľou a domácim chlebom. Mňam. Jednoduché a chutné. Jednoduchosť je krása, ako hovorí môj brat.

 Mám dvoch starších bratov. Obaja sú už, na rozdiel odo mňa dospelí. Tom a Lucas. Lucas zostal v Bostone s priateľkou Christínou. Fajn baba. Vždy som ju mala rada a odjakživa sme spolu vychádzali. Tom, ktorý je z nás najstarší, s nami našťastie odišiel do tohto príšerného mesta. Neviem, čo by som si počala, keby som tu ani jeho nemala. Už tak dosť mi chýba Lucas a každý deň si s ním píšem a volám.

Zamyslene sa pozriem na tanier plný jedla pred sebou, a aj keď som si zo začiatku na to veľmi chutila, hlad ma zrazu prešiel. Namiesto toho, aby som sa do toho pustila, sa v tom len hrabem s vidličkou. Po chvíli s tým prestanem a pozriem sa na ostatných.

„Chcem sa vrátiť domov." V celej miestnosti nastane hrobové ticho, ktoré prehlučí nôž, ktorý spadne Tomovi nemotorne na zem. Všetci sa na mňa šokovane pozrú a ja mám pocit, akoby zamrzli.

„A čo tak zrazu? Zlatko, ver mi. Keď sa tam vrátime, budeš sa len trápiť. Takto máš od všetkého pokoj." Povie mama a venuje mi jeden zo svojich úprimných úsmevov. Ja som však už rozhodnutá.

„Nie. Priznajme si to všetci. Nenávidíme to tu. Oci, ty si mal doma skvelý invalidný dôchodok, ktorý ti skutočne skvele platili a bol si oddýchnutý a netrápil si sa." Áno. Otec už od svojich dvadsiatich rokov pracoval v jednej elektrárni, kde sa narobil, ako nikto iný. Po dlhých tridsiatich rokoch sa jeho zdravotný stav len zhoršoval a lekári usúdili, že si invalidný dôchodok zaslúži a tak mu ho dopriali. Keď sme však prišli sem, jeho predčasný dôchodok neschválili a tak si musel nájsť prácu. Pracuje v jednej firme na výrobu topánok. Ničí ma pohľad, keď vidím jeho unavené utrápené oči.

„Mami, ty si doma nemala nejakú extra prácu, ale bola si tam šťastná. Si tu šťastná? A nenahováraj si, že áno. Obe vieme, že to tak nie je." Mama sa pozrie na otca, ktorý zdôrazní, že mám pravdu.

„Tom...doma si bol hviezda. Mal si tam priateľov a v práci si ťa vážili. Vážia si ťa aj tu?" Asi ťažko...pracuje v obchode pri pokladni. Doma pracoval v elektrárni, kde takmer polovicu svojho života strávil otec. Ale nikdy si nesťažoval.

„Viem...sme tu kvôli mne. A mrzí ma to. Ale teraz som plne rozhodnutá vrátiť sa domov. A všetci sa môžeme vrátiť k svojim starým životom. Prosím. Viem, že to chcete, odkedy sme sem len prišli." Mama s otcom si vymenia zamyslené pohľady. Prosím. Už tu nevydržím ani minútu.

Rooney:

„Skvele Rooney. George, ber si z neho príklad. Aj vy ostatní. Dnešný výkon ste podali priam katastrofálne. Ako keby som dal hokejky malým škôlkárom. Počkať...omyl, vážení. Tí malí fagani by podali lepší výkon, ako vy! Hanbite sa! A to si hovoríte hokejisti? O týždeň nás čaká dôležitý zápas. Ako viete, v tabuľke umiestnenia sme klesli kvôli prehre s New Yorkom na piate miesto. Pýtam sa vás...chcete byť piaty?!" Rozkričí sa na celú halu náš tréner.

„Nie, pane!" Zakričíme jednohlasne.

„Tak pohnite tými vašimi lenivými zadkami a spamätajte sa. Chcem vidieť, ako Boston Junior Bruins budú žiariť na prvom mieste v tabuľke. Tak ma nesklamte! Koniec. Môžete ísť." Jeho hlas sa skľudní a rukou nás vyženie do našej šatne. Dám si dole prilbu, ktorú hodím do svojej skrinky a začnem si vyzliekať postupne aj celú výbavu, až zostanem len v spodnom prádle, ktoré dám zo seba rovnako dole, obmotám okolo seba uterák a vojdem pod studenú sprchu. George sa postaví vedľa mňa a ja cítim jeho nenávistný pohľad na sebe.

„Ja viem, že sa ti páčim, Geogrie, ale zas až tak hltavo ma sledovať nemusíš." Podpichnem ho, na čom sa celá šatňa zasmeje. Pozriem sa na neho a uvidím, ako mu do tváre stúpla červeň. Od zlosti. A to poriadnej. Vypnem sprchu, poutieram sa a opäť si to namierim ku svojej skrinke, z ktorej vyberiem svoje oblečenie.

„Pôjdeme dnes na tréning krasokorčuliarov?" Spýta sa Max popritom, ako si tričko prehodím cez hlavu a zošuchnem si ho až dole k pásu. Max je môj najlepší priateľ. Poznáme sa odmalička a doteraz som sa na neho mohol vždy poľahnúť. Hovorí sa, že praví kamoši sa aspoň raz za čas pobijú. Aj keď len kvôli nejakej hlúpej maličkosti. Ale ja som sa s Maxom nikdy nepobil. Dokonca ani vtedy, keď sme boli ešte malí. Naopak sme vždy bránili jeden druhého. Beriem ho ako brata, ktorého som nikdy nemal. Aj moji rodičia ho majú radi. Človek si ho vážne ľahko obľúbi.

„Jasné. Môžeme tam ísť hneď. Aj tak začínajú za hoďku a ja naozaj nemám náladu ísť domov a počúvať mamu, ako bolo na tréningu. Pýta sa ma to zakaždým, keď sa vrátim domov už osem rokov. Divím sa, že ju to stále baví." Max sa zasmeje a namierime z druhej strany do vnútra haly, kde si sadneme na prázdne miesta. 

Niektorí ďalší chalani nás nasledujú a sadnú si k nám, kde začneme kecať o tom, aký ma ktorá korčuliarka zadok. Preto tu aj chodíme. Je naozaj čo obdivovať. Ja sa vždy smejem na tom, ako sa pred nami predvádzajú. Vyšpúlia pery, prsia a zadok a myslia si, ako im to ide, keď spravia dvojitú otočku alebo výskok. To sú naozaj také naivné, že si myslia, že ich obdivujeme? Nedopne im, že nás tým len zabávajú? Je to naozaj absurdné. Niekedy mám pocit, že sliepky by to pochopili skorej, než ony. Ó, a aby som nezabudol...taktiež sa tu zvykneme zabávať na chalanoch, ktorí bruslia. Čistí buzeranti. Jurgovič nás na to vždy napomenie, no my aj tak neodídeme a neprestaneme s tým.

Do haly zrazu vstúpi Jurgovič a za ním hneď jeho učenci, ktorí vstúpia na ľad, kde sa začnú rozcvičovať. Medzi nimi je aj Misha, ktorá na nás naschváľ vytrčí zadok a šibalsky sa usmeje mojim smerom. Ani len netuší, ako moc ňou pohŕdam. Je to zrejme najväčšia štetka v tomto štadióne. A predsa sa s ňou hrám. Tak ako so všetkými.