Belaver

4

Kým dorazili do Ronnieho bytu, Belaver sa neustále zastavoval, aby si obzrel okolie. Addie to vytáčalo, ale radšej držala jazyk za zubami, aj tak by jej uštipačné poznámky nepochopil. 

"Ako si to myslel s tou sestrou?" zaujímal sa Ronnie so zvedavým pohľadom. Vysoký mladík k nemu síce obrátil tvár ale neodpovedal hneď. Premýšľal, čo mu vlastne povedať.

"Je v nebezpečí a ja sa k nej musím čo najskôr dostať."

"Ale kde teda je?"

"Doma." Ronnie mu venoval neistý pohľad, cítil v jeho odpovediach akési tajomno.

"A kde je to "doma"?" nenechal sa odbiť a vypytoval sa ďalej.

"Ďaleko odtiaľto." Addie už to nevydržala a zvrtla sa k nim s hnevom v tvári.

"Je to magor, Ronnie! Nepovie ti nič konkrétne, len to obkecáva. Podľa mňa je nejaký mafián, alebo svedok. Dostaneme sa s ním do poriadnej kaše. Cítim to v kostiach!" 

"Si paranoidná. Ja mám nos na ľudí a on rozhodne nie je mafián. Správala si sa rovnako, keď si prvý raz stretla Franka. Myslela si si, že ťa bez mihnutia oka zavrie a čo urobil on? Dal ti jedlo a strechu nad hlavou pokiaľ si nezdrhla. Vždy si myslíš o ľuďoch len to najhoršie a takmer nikdy nemáš pravdu." oponoval jej presvedčivo, Addie musela uznať, že má pravdu. Naozaj sa v ľuďoch často mýlila, ale u Belavera nemienila zmeniť názor.

"Možno. Ale niečo tají. Vidím mu to v očiach." Belaver nereagoval slovami, len jej pozrel do očí s obavami, že ho odhalí. 

Keď konečne dorazili do bytu, Addie sa zavrela v kúpeľni a Ronnie hneď zamieril do chladničky. Belaver ho s údivom sledoval ale nechcel sa viac vypytovať, aby nevyzeral ešte viac hlúpo. 

"Dáš si niečo?" spýtal sa ho Ronnie priateľsky.

"Vodu?" ozval sa neisto, netušil totiž, či ju tu majú alebo či pijú niečo iné. Potešil sa, keď mu podal pohár s čírou tekutinou a schuti sa napil. Ronnie sa zvalil do kresla aké Belaver nikdy nevidel, v ich kolónii bola väčšina nábytku z dreva. 

"Pripadám si ako matka, že sa ťa stále vypytujem, ale nie si hladný? Myslím, že nám tu zostali nejaké cestoviny zo včera a keďže som ťa sem pozval, mal by som ti niečo ponúknuť. Neviem. Aspoň myslím, že sa to tak robí. Veľa hostí tu nemávame. Som zrejme jediný človek okrem Franka, ktorý Addie strpí dlhšie ako päť sekúnd."

"Niečo by som si dal, vďaka." usmial sa na neho a tak Ronnie vyskočil na nohy a vybral z chladničky hrniec, ktorý položil na nejakú bielu skrinku. 

O chvíľu už mal na kolenách tanier a hltavo do seba súkal jeho obsah. Pri tom zhone a novom prostredí mu ani nedošlo, aký je hladný. Zasekol sa však s plnými ústami, keď Addie vyšla z kúpeľne a bytom sa ozval jej naštvaný hlas.

"To myslíš vážne? Dal si mu môj obed?" Zelené oči vyjavene hľadeli na ňu, Ronnie sa pokojne presunul k linke a odkrojil si kúsok suchého sendviča.

"Včera si sa sťažovala, že ti nechutia, tak čo?" 

"Takže nimi nakŕmiš pošahaného bezdomovca a ja mám umrieť od hladu, hej?"

"To by trvalo dlho, kým by si vychudla na kosť!" utrúsil ironicky za čo si vyslúžil úder do ramena. 

"Ty si fakt debil. Kúpim si niečo po ceste." Obrátila sa mu chrbtom, ale on ju zastavil.

"Nie, nie! Ty nikam nejdeš. Ja si vezmem obhliadku."

"Ty? A to zasa prečo?" Ronnie si vzal posledný kus sendviča a obliekol si bundu.