Belaver

7

Do uší mu prenikol jej ďalší krik, keď zbadala, kde sa nachádzajú. Trhane sa začala otáčať okolo vlastnej osi a civela na stromy okolo nich. Les ich obkolesoval z každej strany, no hoci nevedela, kde sú, bola si istá, že sa sem dostali mihnutím oka z tej zaprášenej pivnice. 

Belaver sa tiež obzeral navôkol, no rozhodne pokojnejšie než Addie. Lesy okolo kolónie poznal ako vlastnú dlaň, celé detstvo strávil v nich ako väčšina ostatných chlapcov, ale tu to nespoznával. Museli byť ďalej, než dúfal. 

"Čo...? Ako...? Čo...?" koktala Addie nezmyselne, zatiaľ čo Belaver už vykročil po zelenej tráve vpred.

"Hej! Hej! Kam ideš?" Schmatla ho za ruky a zastala mu cestu.

"Neviem, kde sme. Musím nájsť Lethu, než bude neskoro."

"Kam...kam chceš ísť? Kde vôbec sme? Ako... Čo bola tá žiarivá vec?" Oči na neho upierala so strachom z nepoznaného. Belaver netušil, ako jej to má vysvetliť. Dalo sa to vôbec?

"Toto je moja krajina. Odtiaľto som sa dostal k vám. A tá vec... tá nás sem preniesla."

"Robíš si srandu, však? Robíš si zo mňa, sakra, srandu?" Addie sa znova obzrela okolo, prebehla pár metrov a potom sa znova otočila k nemu.

"Je to sen. Tí chlapi sa dostali dnu a tresli nás po hlave. A toto... je naša spoločná halucinácia. Však?" Belaver potriasol hlavou a sklopil zrak. 

"Nie je to sen."

"Ak sme sa cez tú žltú kravinu dostali sem, tak to otvor znova! Zanes ma späť!" Žiadala ho zúfalým pohľadom, no on znova potriasol hlavou.

"Nemôžem! Snažil som sa sem dostať, odkedy som sa ocitol u vás. Neviem to ovládať. Neviem sa len tak vrátiť. A navyše, musím nájsť Lethu. Nejdem späť! Musím ju nájsť! Musím ísť za ňou!" Addie si založila ruky na hrudi, vstrebávala jeho slová. Belaver stál ako socha, upieral na ňu zelené oči a pohľadom sa jej ospravedlňoval za šok, ktorý jej práve spôsobil. Po chvíli náhle odstúpila a prižmúrila oči.

"Ty si nás sem dostal?" Prikývol. Tentoraz strach v jej očiach pramenil z niečoho iného. Bol tým on. Bála sa ho.

"Čo si zač?" Zatváril sa nechápavo a urobil krok k nej, no ona cúvla.

"Čo tým myslíš?"

"Myslím tým,... ak si nás sem dostal cez tú dieru... čo si zač? Démon? Harry Potter?" Hľadel na ňu ešte zmätenejšie.

"Som len človek." odvetil napokon a nevinne sa pousmial. Addie sa neveriacky uškrnula a znova ustúpila.

"Človek neroztrhne stenu v pivnici pohľadom a nepresunie sa do iného vesmíru! Toto normálny ľudia nerobia!" Mladík pred ňou si vzdychol a spustil ramená. 

"U nás ich nazývajú cestovateľmi. Netušil som, že mám túto schopnosť. Pochopil som to, keď som sa ocitol u vás. Ale neviem to ovládať, netuším, ako vytvoriť trhlinu. Neviem, prečo sa mi to v tej pivnici podarilo." Addie zmiernila výraz a uvoľnila sa. Niečo v jeho rozprávaní ju značne zaujalo.

"Je vás viac?" 

"Áno." 

"Kde sú ostatní?" vyzvedala v nádeji na skorý návrat.

"Niekoľko je v našej kolónii." priznal jej pokojne.

"Zaveď ma tam! Ak ma nevieš dostať späť ty, urobí to niekto z nich!" Vykročila k nemu tak náhlivo, že sa strhol. Zastavil ju v chôdzi vystretými rukami a odmietavo zatriasol hlavou.

"To nebude také ľahké."

"Prečo?"

"Než som sa dostal cez trhlinu k vám, bol som uväznený." Addie sa zamračila a obozretne od neho znova cúvla dozadu.