Belaver

9

"Nepoznáš ich?" spýtala sa ho Addie po chvíli, keď mierili po lúke dolu ku kolónii. 

"Koho?"

"Toho imbecila. Vravel, že sa mu zdáš povedomý." Belaver potriasol hlavou, oči držal uprené pred seba. 

"Taký hlúpy výraz by som si iste pamätal." 

"Pekne si mu naložil. Ten chrbát len tak nevystrie." Mladík sa na ňu obrátil s jemným úškrnom, zatiaľ o ona sa schuti zasmiala nahlas.

"Mali sme si ten konár vziať, možno by sa nám ešte zišiel."

"Len sa spýtame na cestu. Radšej sa nebudeme zdržovať." 

"Som prekvapená, aké je to tu podobné nášmu svetu. Teda...nemáte tu mrakodrapy ani nič také ale príroda je rovnaká. Ak by sme nepreskočili tou svetelnou štrbinou či čo to je, myslela by som si, že som len zablúdila mimo mesto." 

"Ešte sa ti tu zapáči a zostaneš." Jeho úsmev nevidela, pretože kráčala kúsok za ním, no domyslela si ho z tónu, akým to povedal.

"To určite nie. Musím sa vrátiť k Ronniemu."

"Určite ťa už hľadá." 

"Bežal za Frankom hneď ako zistil, že nie sme v byte. Tým som si istá. Keď sa vrátim budem celonárodne hľadaná osoba. Ak sa vrátim..." dodala vážne a stíšila hlas. Bel zastal a otočil sa k nej.

"Nájdem ti iného cestovateľa. Ale najprv musím zachrániť sestru." Addie sa usmiala a prikývla.

Potom ho rýchlo obišla, aby nezbadal strach v jej tvári. Hoci sa ho snažila zahnať, byť silná ako vždy, pomaly strácala nádej. 

"Pohni sa trochu, vyzerá to na dážď." Belaver síce zdvihol oči k oblohe, no tam len v diaľke pomaly plával biely mrak. Addie sa ale rozbehla dolu kopcom a on spravil to isté. 

Než sa nazdali kráčali pomedzi domy. Addie si všimla mačku pri jednom z nich, vďaka ktorej sa jej to tu zdalo ešte menej cudzie. 

"Hej!" zvolal Belaver na malého chlapca, ktorý čistil zemiaky na schodoch malej drevenice. 

"Počuj, poradíš nám? Nevieš kadiaľ sa dostaneme do Parlotovej kolónie?"

"Nie. Ale otec by vedel."

"A kde je?" 

"Opravujú stodolu po veľkej búrke." 

"A mama?" vyzvedala Addie, detské oči si ju zvedavo premerali.

"Šla vyprať prádlo k rieke. Ale brat je doma."

"Fajn. Mohol by si ho zavolať?" chlapec položil nôž a odbehol dnu. 

"Vy ste tí pocestní?" Ukázal sa vo dverách o chvíľu mladík s bledou tvárou a hnedými vlasmi.

"Pomôžeš nám?" Skúmavo si ich premeral a potom sa usmial.

"Belaver." ukázal na mladíka prstom, ten prekvapene zdvihol obočie. 

"Poznáš ma?" 

"Reeve, z prípravky." vysvetlil mu milo a on prikývol.

"Iste. Prepáč, nespoznal som ťa." opätoval mu úsmev a podal mu ruku na pozdrav.

"Dlho som ťa nevidel. Ideš domov?" zaujímal sa mladík. 

"Áno, poradíš nám?" 

"Chcete ísť pešo? Je to diaľka. Poďte so mnou, kamarát vám požičia kone."