Belaver

11

Dievča sa potácalo lesom, kráčalo nevedno kam. Hľadala kočiar, ktorý odchádzal od domu s Belaverom. Hlavou jej vírili čerstvé spomienky. Nevedela pochopiť, čo sa stalo. Jediné, čím si bola istá bolo, že ju Reeve zabil. Ale ona sa prebrala. Po krátkej chvíli, keď ležala na zemi bez pohybu sa krv vrátila do jej tela ale rana na hlave zostala. Načiahla ruku a siahla Reevovi na členok. Sama netušila prečo práve tam. Chcela bojovať, aj keď nemala šancu. Nahnevaný pohľad sa k nej otočil tak rázne, že jej ruka klesla k zemi. Zdvihla ju teda znova, chytila ho za nohavice a druhou rukou sa zadrapila do stehna. Muž chcel niečo povedať, ale sotva otvoril ústa, hlas kamsi zmizol. Namiesto neho z jeho úst vyšiel chrapot a oči sa rozšírili od strachu. 

Addie ho držala pevne, čakala úder či kop, ale nič z toho sa nestalo. Reeve si chytil hrdlo dlaňami, snažil sa prehltnúť ale telo neposlúchalo. Vzduch neprúdil dnu ani von, pľúca sa bolestivo stiahli. Tvár mu stmavla, život sa z nej pomaly no isto vytrácal, až nohy stratili rovnováhu a on sa zvalil vedľa šokovanej dievčiny. 

Nenávistné oči zostali čierne, tvár sivá, tlkot srdca celkom zanikol. Addie sa chytila za hlavu. Rana bola preč. Akoby zázrakom sa zahojila. Zostalo po nej len vlhké miesto pokryté schnúcou krvou. 

Zdesene sa odtiahla a vzápätí sa postavila na nohy. Cúvla o pár krokov, sledovala či sa telo opäť nepreberie, ale aj bez doktorátu jej bolo jasné, že Reeve je mŕtvy. Vtedy sa zvrtla a dala sa na útek. 

Opierajúc sa o strom potriasla hlavou a zahnala spomienky do podvedomia. Aspoň nateraz. Nezáležalo na tom, čo vyviedla. Ani len pomenovať to nevedela tak načo sa tým zaoberať? Musí nájsť Belavera. Ak je vôbec ešte nažive. 

Po niekoľkých metroch začula zdiaľky hluk. Spočiatku to nevedela rozoznať, no keď uvidela siluetu koča, bola si istá, že sa vracajú chlapi späť. Skryla sa za husté krovie, až pokým jej voz opäť nezmizol z dohľadu. Potom sa vybrala smerom, odkiaľ sa vzal. Prekračovala konáre a lístie, pomaly no iste jej toto miesto začínalo liezť na nervy. Keď začula ďalší zvuk okrem vlastného dýchania, zľakla sa. Ihneď sa skryla za strom a snažila sa nastražiť uši pozornejšie. 

Okrem krokov a ďalšieho ťažkého dýchania však nič nepočula. Bola už dosť ďaleko od domu, kde nechala Reevovu mŕtvolu a tajne dúfala, že ten, kto sa k nej blíži je možno Belaver. No aj napriek tomu sa bála vystrčiť hlavu a pozrieť sa. Počkala, až kým sa dotyčný dostal tak blízko, že videla jeho postavu bez toho, aby sa pohla. 

"Bel!" skríkla radostne a zároveň ustarostene a bežala k nemu. Usmial sa, no v ústrety jej nevyšiel. Krvácal z drobných rán, telo ho bolelo, nohy sa sotva prepletali. Padol na kolená a držiac sa za brucho len čakal, kým sa k nemu dostane. Chcela sa mu vrhnúť okolo krku a pomôcť mu na nohy, no keď ju delili sotva dva kroky, zháčila sa. 

"Si v poriadku?" spýtala sa stŕpnuto vrastená do zeme. Belaver zdvihol hlavu a bolestne sa zamračil.

"Prežijem to. Neublížil ti?" vydýchol hľadiac na ňu a načiahol ruku, ktorú však nechala vysieť vo vzduchu. 

"Som okej." odvetila stroho. Túžila sa k nemu skloniť a podoprieť ho, no to, čo spôsobila Reevovi jej hlodalo v hlave ako príšera a premohol ju strach, že by to isté mohla spôsobiť jemu. 

"Pomôžeš mi vstať, prosím?" poprosil ju a ona potriasla hlavou.

"Nemôžem!" Jeho oči sa nechápavo zúžili a ruku zložil. Addie stále váhala. Nechcela mu ublížiť. No keď sa jeho telo rozhodlo, že ďalej nevládze a zvalilo sa do lístia, priskočila k nemu behom sekundy. Opatrne mu vložila ruku pod hlavu a druhou sa ho snažila podoprieť okolo hrude.

"Belaver!" 

"Potrebujem len chvíľu odpočinúť." šepol vyčerpane a Addie vedela, že to nebude chvíľa. Zaspí od vyčerpania. Zatvoril oči ale ona ním potriasla.

"Nesmieš zaspať! Musíme sa dostať k vám! Bel, preber sa!" Dotkla sa ho istejšie a snažila sa ho zodvihnúť, no z jeho úst vyšiel bolestný ston. Ihneď ho pustila zo strachu, že ne neho pôsobí to isté, čo zabilo Reevea. Otvoril oči a sám k nej načiahol ruku. 

"Čo to bolo?" spýtal sa zmätene. Addie sa snažila odtiahnuť, no zdalo sa, že Bel akosi nabral silu. Posadil sa a zopakoval otázku.

"Čo bolo čo?" odvetila mu dievčina neisto.

"Niečo si urobila. Cítil som to. Dotkni sa ma znova!" prosil ju, no ona potriasla hlavou. Unavene sa oprel rukami o zem, nevládal sa zdvihnúť na nohy. Addie ešte hodnú chvíľu váhala a potom mu predsa len položila dlane na ramená. Okolím sa rozvírili listy od prudkej vlny, ktorá sa vzniesla spod jej rúk. Bel si vzdychol a zdvihol pohľad k nej. 

"Čo si zač?" oslovil ju v úžase, Addie potriasla hlavou a vydesene si premerala jeho telo, ktoré pokojne sedelo, kŕčovitý postoj plný bolesti kamsi zmizol. 

V nádeji, že mu zrejme nemôže ublížiť sa nahla dopredu a objala ho okolo krku, akoby bol jedinou istotou v tejto situácii. 

"Neviem." šepla a stisla ho pevnejšie. Belaver ju pohladil po chrbte a potom sa od nej odtiahol. Vstal a podal jej ruku, aby ho jej pomohol na nohy. 

"Ako sa cítiš?" 

"Skvele." usmial sa na jej otázku a vykročil vpred, no pohľadom unikal z lesa navôkol k jej zamyslenej tvári.

"Ako sa ti podarilo ujsť. Zranil ťa?" zaujímal sa skúmajúc zlepenec v jej vlasoch. 

"Najprv áno. Ale stalo sa niečo šialené. Budeš si myslieť, že mi šibe, keď ti to poviem." mrmlala si popod nos ale on jej nedal príliš času na váhanie.

"Práve si ma zachránila. Pozri sa! Nič ma nebolí!"

"Ja viem! Vidím! Je to úplne mimo! Toto by sa nemalo diať! Teda... je super, že ti je fajn ale...Ja fakt neviem čo sa stalo. Najprv ma sotil, myslela som, že je po mne a potom... chytila som ho za nohy a on sa udusil."

"Čože?" Belaverove veľké oči ju sledovali úplne zmätene. 

"Bolo to presne tak ako ti vravím. Nemá to hlavu ani pätu. Proste sa udusil. Sám. Len som na ňom mala položené ruky a o chvíľu bol mŕtvy. A ty práve naopak. Desila som sa, že ti ublížim ale ty si...nič ti nie je. Ako je to možné? Máte tu nejaký divný vzduch čo zo mňa spravil Supermana či čo?" kráčali ďalej bok po boku, Belaver jej nedal odpoveď na jej otázky. Sám bol z toho zmätený.

"Kedysi mi mama rozprávala jeden príbeh."

"Myslíš, že je teraz čas na rozprávky, keď je zo mňa nejaká...ani neviem čo? Prečo som doma bola normálna a sotva vytiahnem päty do iného sveta, zabíjam a liečim dotykom?" Belaver ju chytil za ruku a jemne ju stisol.

"Dovoľ mi povedať ti ten príbeh, potom možno budeme múdrejší."

"Fajn, ako chceš." odvetila a započúvala sa do zvuku jeho hlasu, ktorý preťal šušťanie lístia na vysokých stromoch.