Belaver

8

"Spal si vôbec?" spýtala sa trochu opatrne, keď sa znova vydali na cestu. Belaver neodpovedal, ale ona sa nenechala odbiť.

"Ani si oko nezažmúril, však?" Znova jej odpovedalo len ticho. Pridala do kroku, aby ho dobehla a pozrela mu do tváre. Oči upieral pred seba, nevenoval jej pozornosť.

"Ako ďaleko myslíš že dôjdeš bez spánku? Je to ďalšia vaša superschopnosť? Nepotrebujete spánok?" Prekročil popadané konáre a nastavil jej dlaň, aby jej poskytol oporu, ktorú ochotne prijala. 

"Rozprávaj sa so mnou! Nepočuť tu nič len šušťanie lístia a mne z toho ide preskočiť. Tak spíte či nie?"

"Iste, že spíme!" odvrkol jej a ona prikývla.

"Hej, veď aj u nás si spal. Tak čo ešte viete? Máte nejaké zázračné uzdravovacie schopnosti? Alebo lietate?"

"Prečo by sme mali lietať?" obzrel sa za ňou nechápavo. 

"No, ako Superman alebo...ty vlastne netuším o čom hovorím. Tak nič, zabudni na to. A si si istý, že Letha bude v jame? Čo ak je ako ty? Mohla sa niekam premiestniť."

"To si nemyslím."

"A čo vaši? Kde sú? Stále spomínaš len sestru. To tu nemáte rodičov? Spadnete z neba len tak a niekto sa vás ujme alebo ako to tu chodí?"

"Máme rodičov."

"Tak kde sú? Prečo sa o Lethu nestarajú?" Belaver začal byť z jej otázok značne nesvoj a postupne sa jeho tón hlasu menil v menej prívetivý.

"Nemôžu."

"Prečo?"

"Pretože sú mŕtvi!" obrátil sa k nej s podráždeným výrazom a Addie na mieste zastala. Chvíľu pozerala do jeho smutných a nahnevaných očí, než sa znova obrátil a pokračoval v ceste.

"Konečne niečo, čo máme spoločné." zamrmlala si potichu, ale on ju počul. Nevenoval tomu však pozornosť. 

"Povieš mi, čo sa stalo?" Belaver zastal a obzeral sa po okolí, akoby hľadal únikovú cestu z tejto konverzácie. Napokon sklonil hlavu a nadýchol sa. 

"Proste sú preč." 

"Bel..." oslovila ho v snahe donútiť ho pokračovať, ale on sa k nej zvrtol a potriasol hlavou.

"Sestra je v jame, čoskoro ju zbičujú na smrť! Ty si v nebezpečí, pretože som ťa sem stiahol so sebou! Neviem, či vôbec ideme správne a naozaj nemám chuť rozprávať ti teraz o tom ako som stratil ich dvoch! Možno ti to raz poviem, ale teraz...len kráčaj, dobre?" postupne sa jeho hlas upokojil a z kriku prešiel do mierneho žiadostivého a bolestivého šepotu. Addie len krátko prikývla a nechala ho, nech ich vedie ďalej. Ticho navôkol sa jej zdalo také mučivé, že sa o pár krokov rozhodla predsa len znova začať rozhovor, ale tentoraz úplne inde.

"Ronnie by ti bol iste príjemnejší spoločník. Je to skvelý chalan. Spoznala som ho pred niekoľkými rokmi. Vtedy som stretla aj Franka. Lietala som z problému do problému a on ma vždy vytiahol z prúseru. Aj Ronnie. Raz ho kvôli mne skoro zavreli."

"To ma neprekvapuje." utrúsil s pokrčenými ramenami a ona ho do jedného udrela. 

"Au!"

"Čo si tým myslel?" osopila sa na neho urazene.

"Len to, že... si temperamentná a divoká."

"To má byť kompliment?"

"Je to pravda." odvetil jej bez akýchkoľvek výčitiek a ona len potriasla hlavou s prekvapeným výrazom. 

"Ty si fakt džentlmen." Zachichotala sa ale úsmev jej z tváre zmizol, keď ju Belaver stiahol za ruku k zemi a naznačil jej, aby bola ticho.

Zahľadel sa kamsi do diaľky a ona pozrela tým istým smerom. Všimla tri postavy za stromami. Ich hlasy slabo doliehali až k nim, ale ich slovám rozumieť nebolo. No zdalo sa, že jedna z postáv nejde so svojimi spoločníkmi dobrovoľne. 

Addie mu stisla ruku a spýtavo na neho pozrela. Belaver sa ani nepohol, čupel prikrčený a čakal. Postavy sa blížili ich smerom a on pomaly rozoznával, o čom hovorili.

"Naozaj si nikomu nič nepovedala?" ozval sa jeden z mužov. Druhý trhol dievča medzi nimi za ruku, aby sa na neho pozrela.

"Vraveli sme ti, aby si čušala!" Dievča plakalo, triasla sa, tvár upierala raz na jedného potom na druhého.

"Nič som nepovedala! Prisahám!" 

"Tak prečo nám matka dávala kázanie? Nevieš si dávať pozor na jazyk? Vari sa ti to minule nepozdávalo?" Nahol sa k nej a vtisol jej bozk na pery, dievča sa snažilo brániť, ale druhý z mužov ju držal príliš silno.

"Nič som nepovedala!" trvala na svojom, Belaver sa ešte viac prikrčil ale Addie nevydržala. Schytila najbližší konár a rýchlo sa vystrela. 

"Hej!" skríkla po nich a vybrala sa ich smerom.

"Dajte jej pokoj!" Belaver na ňu zaskočene pozrel, ale vzápätí ju nasledoval, hoci si bol istý, že sa práve dostávajú do problému. 

"Čo ťa do toho! Zmizni, lebo si podáme aj teba!" 

"Pre mňa nie si dostatočný chlap, ty smrad! Čo za nedonoseného imbecila si dovoľuje na dievča, ktoré oňho nestojí?" 

"Ako si ma to nazvala?" vykročil k nej jeden z nich, druhý stále držal dievča za ruky. Belaver ju obišiel a snažil sa tváriť sebavedome.

"Počul si ju! Nechajte ju!" Mladík prižmúril oči a potom sa otočil na brata.

"Hej, Don! Nie je ti ten panák povedomý?" 

"Nie, prečo?"

"Lebo ja mám dojem, že som ho niekde videl." pristúpil o krok bližšie, aby si ho lepšie obzrel. 

"Pusť ma!" žiadalo dievča za jeho chrbtom, no neúspešne.

"Naposledy, nechajte ju ísť." vyhrážala sa mu Addie a on presunul pohľad na ňu. 

"Máš odvážnu ženskú, priateľu." uškrnul sa na Belavera, ktorý si v rukách prehodil mohutný konár.

"Nie si môj priateľ." šepol mu znechutene a uisťoval sa, že jeho brat stále stojí na mieste. 

"Nuž, chcete sa biť? Bez urážky, ale tá bábika za tebou by stála za hriech."

"Dotkni sa jej a z lesa budeš vychádzať po štyroch!" precedil Belaver pomedzi zuby, ale muž oproti nemu sa len usmial a vyrazil na útok. Zahnal sa päsťou skôr, než stihol Bel zareagovať. Addie mu ihneď priskočil na pomoc a tresla útočníka do chrbta. Trochu sa prehol, ale vzápätí sa zvrtol a vybral sa k nej. Belaver sa načiahol po konári, ktorý mu vypadol z rúk a zahnal sa ním z celej sily. Než muž stihol Addie dohnať, Bel do neho udieral konárom, kým neležal na zemi. Druhý z nich pustil dievča a pobral sa bratovi na pomoc. Addie stála vedľa Belavera a už sa chystala uštedriť pár rán aj jemu, ale mladík sa prikrčil a zdvihol ruky.

"Nie! Prosím!" Belaver ju stiahol za ruku k sebe a muža prepálil pohľadom.

"Odíď! Než si to rozmyslím." Mladík pomohol bratovi vstať, ešte raz sa na nich obrátil a vybral sa dolu svahom do údolia. 

"Mieri do kolónie." poznamenal Belaver, keď s Addie prešli niekoľko metrov a zastali na kraji lesa. Pod nimi sa rozliehala lúka, nepatrná cesta smerovala k domom v údolí, kam sa vybral aj útočník. Dievča utekalo ďaleko pred ním, červené šaty svietili v zelenom poli ako kvet mihotajúci sa vo vetre.

"Snáď nie je celá kolónia ako oni." pozrela na neho Addie neisto. Belaver vykročil vpred, ale ona ho zastavila. Nechápavo na ňu otočil tvár, hľadala správne slová, no napokon povedala len jedno.

"Ďakujem." Belaver s nepatrným úsmevom prikývol a potom mu pohľad spadol na ich spojené ruky. Addie ho okamžite pustila a pobrala sa dolu svahom vpred.