Belaver

5

"Ten chalan neexistuje!" Začul za sebou Ronnie naliehavý hlas, od prekvapenia ho trhlo, bol ako na ihlách. Nevšímal si okolie, pozoroval dom pred sebou a preto ho nečakaný návštevník vydesil.

"Čo tu robíš? Mala si zostať doma!" Otočil sa nahnevane na Addie. 

"No dobre, že som tam nezostala! Ten chalan je klamár, vravela som ti to a teraz mám aj dôkaz. Neexistuje, nič! Ani bodka o ňom. Nikde! Nikto s menom Belaver Augustus de Marco na našej planéte nie je." Ronnie sa zamračil a venoval jej prísny pohľad, Addie tušila výčitku.

"Dala si ho vypátrať? Ako si..." nedopovedal otázku, pretože vlastné myšlienky ho predbehli. Poznal odpoveď ale vzápätí sa na to spýtal Addie, aby si bol istý.

"Bola si za Frankom?"

"Musela som niečo spraviť, keď ty nepohneš ani prstom a ešte si toho vandráka dotrepeš domov!" 

"Ja som..." zasekol sa, keď zbadal osobu prechádzajúcu po druhej strane cesty. Počkal, kým bude muž dostatočne ďaleko, naklonil sa bližšie k Addie a stíšil hlas.

"Neurobil som nič, pretože mu verím. Neviem to vysvetliť, proste mám tušenie, že mu máme pomôcť."

"Ty si sa úplne zbláznil. Možno je to terorista, čo ak je v spojení s nejakou organizáciou? Budeme spolupáchatelia medzinárodného zločinu!" Ronnie prevrátil oči a jediné východisko z tejto situácie videl v otázke, do  ktorej vložil falošné obavy.

"A ty si ho nechala u nás celkom samého?" Addie na neho uprela vydesené oči a vzápätí sa bez ďalšieho slova rozbehla preč. Náhlila sa celú cestu, takmer ju na križovatke zrazilo auto a zakopla o chodník, no aj tak sa s boľavým palcom dotackala do bytu a ostražito otvorila dvere. 

Pomaly postupovala dnu, rozhliadala sa po byte, Belavera nikde nevidela. Srdce jej začalo biť silnejšie. Priskočila ku kuchynskej linke a vzala zo šuplíku ten najväčší nôž. Skryla si ho za chrbtom a obozretne našľapovala do spálne. Dvere boli privreté. Čakala útok. Bola na to pripravená. O sekundu rozrazí dvere a vyskočí na ňu s nejakou zbraňou. Ale nedostane ju tak ľahko!

S týmito myšlienkami priložila dlaň na dvere a odchýlila ich. Sklamane zvesila ramená a spustila ruku s nožom, keď ho zbadala. Ležal na posteli, jednu ruku mal pod hlavou a hruď sa mu pokojne dvíhala v spánku. 

Addie zostala stáť na prahu a obzrela si ho. Do jej postele bol veľký, chodidlá mu trčali von ako obrovi. Prišlo jej to komické a na okamih sa jej na tvári zjavil úsmev. Pristúpila bližšie. Ako jej oči skúmali jeho pokojnú tvár, vzdychla si sama nad sebou. Chcela ho prebudiť a poslať preč. Ale niečo jej v tom zabránilo. Namiesto toho vycúvala z miestnosti a nechala ho tam samého.

---

Parlot práve odchádzal z veľkej haly v sprievode matky, nasledovaný celou kolóniou, keď za ním pribehli dvaja strážnici. 

"Vyskytol sa problém, pane." 

"Aký?" spýtal sa ich nezaujato. Vyšší z nich mu venoval vystrašený pohľad.

"Mali by ste ísť s nami." šepol dôrazne.

"Kam? Všetci predsa idú na námestie aby si pozreli Belaverov trest!"

"O to práve ide, pane. On zmizol." Parlot zastavil a uprel na neho prísne oči.

"Čože?"

"Išli sme po neho, ako ste prikázali. Ale nebol tam."

"Akože nebol?" zreval po ňom, no vzápätí stíchol a s úsmevom sa obrátil na zmätené tváre za sebou.

"Pokračujte! Pripojím sa k vám o chvíľu." Spokojný výraz sa okamžite vrátil do rozhnevanej grimasy. Strážnik tušil nepríjemnosti a tak radšej poodstúpil.