Belaver

6

Letha sa prebrala tak prudko, že narazila ramenom do bočnej steny a na šaty sa jej zosypala malá spŕška hliny. Prebudilo ju hlasné krákanie ozývajúce sa priamo nad jej hlavou. Zdvihla pohľad a uvidela čierne veľké vtáky, ktoré si posadali na mrežu a pozorovali ju. Tmavé oči sa upierali priamo na ňu, zobáky sa im otvárali a prenikali jej až do mysle odporným zvukom. Cupotali z miesta na miesto, vyčkávali. Matne si vybavila cestu sem, v lese sa nedržali zvieratá, netušila prečo. No hoci ešte nechodila na výuku, Belaver jej často rozprával o zvieratách a prírode. Každý tvor potrebuje jesť. Aj ona cítila hlad. Brucho ju bolelo, ozývalo sa prázdnotou, ktorú žiadalo zúfalo zaplniť. A náhle si uvedomila, že v tom pohľade vrán nad ňou je tá istá túžba. 

Sedeli na mreži, čakali, pretože si boli isté, že ak sa Letha dostane von, majú korisť rovno pod nosom. Vrhli by sa na ňu a ak by ju aj nezabili, ich zobáky by ju doráňali do krvi, nemala by šancu utiecť. Vari si takto Parlot poisťuje väzňov? Namiesto hliadky im vrany pripomínajú voľbu? Zostaň a čakaj na trest, ktorý ťa pripraví o život alebo uteč a nechaj sa zabiť hladnými vtákmi. Objala si kolená pevnejšie a hlavu schúlila nižšie. Krákanie sa ozývalo hlasnejšie a hlasnejšie, krídla sa nepokojne mihali, rozprestierali a zasa skrývali na chrbtoch vrán. 

"Choďte preč!" skríkla Letha zúfalo a zapchala si uši. Rozplakala sa. Bola silná, Belaver ju to naučil. Neplakala pre maličkosti, nesťažovala sa. A teraz plakala druhý krát za dva dni. Hanbil by sa za teba, pomyslela si. Ufňukané dievčatko. 

Strhla sa, keď pocítila, že sa jej čosi dotklo. Uskočila nabok, no hneď jej došlo, že to bola len hlina, ktorá sa zosunula na jej rameno. Oprášila sa a znova pozrela hore.

"Čušte! Choďte preč!" Vzala do dlane hrsť zeminy a vyhodila ju nad hlavu. Vtáky na okamih vzlietli ale potom sa vrátili späť. Letha na ne vykríkla znova, neprestávala hádzať hlinu, až pokým jej kúsok nezaletel do oka. Pretrela si ho rukou  a opäť sa vyľakala, keď začula ďalší hlas.

"Preč s vami! Na, nažerte sa!" Vydesene sa oprela o stenu a očami blúdila po okrajoch mreže, čakala kedy sa objaví nezvaný hosť. Bála sa, že žena rozpráva o nej. Že ona bude potrava pre vtáky. Predstavovala si ako sa kryt zdvíha a vtáky sa tlačia dolu, aby sa k nej dostali ako prvé. 

Lenže oni odleteli kamsi preč a nad ňou sa objavila súcitná tvár.

"Letha, dieťa! Si v poriadku?" spýtala sa žena a sklonila sa nad mrežu. Dievča mlčalo, vyplašene na ňu upieralo oči. 

"Nie si zranená? Neublížili ti?" Čelo sa jej zvraštilo, nepohla sa z miesta. Chvíľu jej trvalo než osobu spoznala. A keď si uvedomila, že je to veliteľova matka, nazlostene sa rozkričala.

"Čo chcete? Zmiznite odtiaľto! Zmiznite! Nechajte ma!" Do očí sa jej znova tlačili slzy ale prinútila sa neplakať. Nebude slabá, nebude im ukazovať ako sa bojí. To by urobil aj Belaver. 

"Dieťa, je mi to tak ľúto. Ani nevieš ako ma to mrzí. Na! Priniesla som ti jedlo." prehovorila pokojne a hodila jej k nohám biely uzlík. Letha ho odkopla a pritlačila sa bližšie k stene.

"Prišla ste ma otráviť? Nebudem jesť vaše jedlo! Nie som hlúpa!" Žena si vzdychla a sklonila sa ešte nižšie. 

"Nie je otrávené! To... Letha, to čo urobil môj syn je... Je to netvor. Žiadala som ho, aby ťa pustil, ale nechce. Naozaj mi je ľúto, čo sa stalo tvojmu bratovi. Viem, že ich nenapadol. Poznám vás oboch. Viem, aká ste rodina."

"Aká sme boli! Zostala som sama! Celkom sama! A za to môže váš syn! Kto už by sa len staral o sirotu? Nech ma zabije! Nemám nikoho! Nikoho! Radšej umriem! Nech ma pokojne bičuje, smrť uvítam so zdvihnutou hlavou!" Žena potriasla hlavou a letmo sa usmiala.