Belaver

10

"Ešte vládzeš?" kopol ho znova a uškrnul sa, no brat ho chytil za rameno.

"Nedoriaď ho celkom. Parlot si bude chcieť vypočuť, ako sa dostal z tej cely." pripomenul mu, prečo ho vlastne hľadali a Zaret prikývol.

"Máš pravdu. Odpraceme ho na okraj ich kolónie a Parlot nech si s ním robí čo chce. Ale o tej holubičke ani muk, jasné? Necháme si ju pre seba." upozornil brata a ten prikývol, no Belaver sa nemienil len tak vzdať.

"Vytáram mu to! Hneď ako zbadám jeho prašivý ksicht mu poviem, že si hrabete pre seba to, čo vám nepatrí." Zaret ho udrel päsťou do tváre a potom ho schytil za bradu,a by mu pozrel do očí. Krv mu tiekla z úst až na krk, na jazyku cítil jej chuť.

"Mám ti vyrezať jazyk, aby si čušal?" Belaver by v takejto situácii mlčal a radšej sklonil zrak, ale teraz nie. Pozbieral sily, našpúlil pery a opľul Zareta vlastnou krvou. Ten ho znechutene pustil a utrel si fľak na šatách, kam sliny dopadli.

"Nalož ho do kočiara. Ale najprv ho zviaž. Aj keď by bol zrejme neškodný, v takomto stave." prikázal bratovi Zaret a vybehol hore schodmi, aby sa uistil, že Reeve má situáciu pod kontrolou. Stretol sa s ním na chodbe, zastavil ho rukami, ktoré oprel do jeho hrude.

"Kam si sa vybral?"

"Je zamknutá. Idem si dačo zajesť." 

"Musíš ju odviezť inam. Ak by sa sem Parlot vybral, nesmie ju nájsť. Ten smrad dolu sa vyhráža, že mu to povie. Takže ju niekam odprac. Najlepšie bude, ak s ňou zostaneš v lese."

"V lese? Prečo ju proste nehodíme do pivnice?"

"To bude prvé miesto, kam by sa šiel pozrieť! Si naozaj taký hlupák? Odveď ju do lesa. K rieke. Prídeme tam za tebou."

"A ak bude robiť problémy?" spýtal sa ho neisto. Zaret ho schmatol za košeľu a trhol ním k sebe.

"Si snáď chlap, nie? Alebo si neporadíš so ženskou?" Reeve zahanbene sklopil zrak, Zaret vzápätí pokračoval o niečo pokojnejšie.

"Zabi ju. Ak bude robiť problémy. Nestojí nám za to. Ale radšej by som ju mal živú. Páči sa mi."

"Dobre." Zaret sa obrátil na odchod a Reeve sa pobral naspäť do izby. Addie pred ním cúvala aj so zviazanými rukami, no on ju schytil za lakeť a postavil ju na nohy. Bránila sa celú cestu až ku dverám, obzerala sa, či nezbadá Belavera, ale toho už nakladali bratia do koča za domom a mierili s ním k Parlotovej kolónii. 

Mladík sa snažil sústrediť, túžil sa preniesť preč, dostať sa k Addie, pomôcť jej. Ale nech robil, čo mohol, stále bol zatvorený medzi štyrmi stenami koča. Počul šum vpredu, kde sedeli bratia a zjavne sa o niečom živo bavili. Napadlo ho, že by mohol otvoriť dvere a vyskočiť, ale kam by došiel so zviazanými rukami a dobitý, keď by ho naháňali dvaja muži v najlepšej kondícii? 

V zúfalstve zatvoril oči a skríkol z plných pľúc. Koč sa zatriasol a on nazrel von. Medzi stromami zbadal o niekoľko metrov ďalej štrbinu. Visela vo vzduchu, akoby ju ktosi zavesil na špagát. Žiarila bielym svetlom, lákala ho dnu. Koč zastal, keď ju kone zbadali a vyľakali sa. 

"Čo to, do pekla, je?" uvažoval nahlas Zaret. Belaver nečakal už ani chvíľu. Oprel sa do dverí, ktoré pod náporom jeho tela povolili a on vypadol na tvrdú zem. Ťažko ale predsa sa pozviechal na nohy a dal sa do behu. Bratia zliezli dolu a zatiaľ čo Don sa snažil upokojiť vydesené zvieratá, aby im neušli, Zaret utekal za mladíkom. Belaver si nebol istý, ako dlho tam trhlina bude. Ešte pár krokov a môže skočiť. Teraz! 

Dopadol na zem a trhlina sa zavrela, než sa jej Zaret stihol dotknúť. Belaver sa okamžite obzrel okolo seba. Uvidel koč, ten z ktorého práve vyskočil. Zostal teda ležať na zemi a sledoval, ako ho bratia úpenlivo hľadajú. Nemali však ani potuchy, kam ho tá žiara odniesla. 

"Kde je? Kde, do pekla, je?" reval Zaret na Dona, div mu od hnevu jednu nevrazil. Ten však len bezradne rozhodil rukami a prezeral si les navôkol. 

"Poďme! Musíme Parlotovi povedať, že ten smrad dokáže zmiznúť. Určite sa takto dostal aj z tej cely. Pohni sa! Poď!" zdrapil brata za rukáv a už ho tlačil na koč. Belaver sa krčil za kríkom, ignoroval bolesť v bokoch aj nohách. Počkal, kým mu koč nezmizne z dohľadu a potom sa postavil. Vybral sa späť k ich kolónii, dúfal, že Addie je stále v tom dome a že jej bude môcť pomôcť. 

Netušil, že dievča už Reeve vyviedol z domu a ťahal ju poza domy k lesu. Addie sa ale nemienila vzdať a snažila sa únoscovi uštedriť ranu. Neustále do neho vrážala lakťom, pokúšala sa ho kopnúť. Reeve pomaly strácal trpezlivosť. 

"Prestaň, lebo ti jednu vrazím!" pohrozil jej, no ona pokračovala aj ďalej. Keď ju konečne dotiahol ku koňom, šmaril s ňou o zem, až si hlavu udrela o stenu. Bolo to síce drevo ale aj tak pocítila silnú bolesť. Pred očami sa jej na okamih zahmlilo. Reeve odviazal jedno zviera a obrátil sa k nej. Vystrela nohu, aby ho mohla kopnúť, no on sa uhol. Znova k nej načiahol svoje ruky a postavil ju na nohy. Vytrhla sa mu a chcela utiecť, no neurobila ani dva kroky a on ju znova držal. Kôň za nimi zaerdžal a Reeve sa obzrel. Addie znova trhla celým telom a potom sa rozbehla oproti nemu. Sotila do neho, čo ho ešte viacej rozzúrilo a udrel ju do tváre. Pod silou úderu spadla na kolená a zbadala pred sebou sekeru. Bola zatnutá v pni, zrejme by ju odtiaľ ani nedostala, ale musela sa pokúsiť. Reeve však vytušil jej plán a nemienil jej dopriať výhru. Schytil ju za vlasy a vytiahol hore. Addie tlmene kričala od bolesti, cez látku na ústach prešlo len málo. Reeve ju otočil k sebe a chytil jej bradu.

"Prečo musíš robiť problémy?" Addie zaklonila hlavu a prudko ju švihla k nemu. Narazila čelom  o to jeho. To bola posledná kvapka. Reevove ruky ju násilne hodili k boku budovy. Udrela sa hlavou rovno o múr. Na okamih pocítila bolesť a potom klesla k zemi. Slama v prašnej hline sa zafarbila krvavou červenou, keď dievča stratilo vedomie. Reeve si vzdychol, odviazal koňa a zdvihol telo na ruky. Prehodil ju cez sedlo a potom sa sám vyšvihol na chrbát zvieraťa. Dal sa do pohybu, kôň cválal k lesu a za nimi zostávala len nepatrná cestička z kvapiek krvi.