Who's Mr. Park? ✗p.jm

⑨

Očakávaný odlet nášho lietadla bol o 9:35. Dĺžka nášho letu sa predpokladá na 55 minút. Predtým ako sme však nastúpili do nášho lietadla Jimin ešte zavolal jeho rodičom ohľadom odvozu čo samozrejme majú byť oni.

Išli sme ranným letom a dosť som bola prekvapená keď lietadlo bolo poloprázdne. Naše letenky nás doviedli až do predposlednej rady na úplnom konci. Našťastie už nikto za nami nesedel.

O chvíľu sa lietadlo začalo pohybovať, až nakoniec vzlietlo.

Už od rána prevládala vo mne únava aj keď to tak najprv nevyzeralo a v aute sa mi nechcelo si na chvíľu zdriemnuť keďže by som sa musela aj tak zobudiť rovnako ako aj tu keďže let nebude taký dlhý ako som si myslela, ale únava si hovorila úplne niečo iné.

Položila som si hlavu na Jiminove rameno a zakryla si svoje holé nohy dekou keďže som sedela pri okienku.

,,Potrebujem tvoje peknučké ústočka."
pošepkal mi Jimin blízko ucha. Najprv som na to nijak nereagovala keďže som bola v polospánku, ale keď mi začal hladkať moje stehno, celým mojím telom mi prešiel studený mráz ktorý ma donútil sa zobudiť.

,,Zbláznil si sa Jimin?"vypleštila som naňho oči keď mi doplo o čo ma prosí.

,,Zas je nadržaný a to nemá z čoho. Ani by mi to nevadilo, ale v lietadle, medzi ľuďmi?"pomyslela som si a radšej sa od neho odtiahla pre svoje dobro.

,,Jedine do teba."zavrčal a svoju ruku premiestnil medzi moje nohy. Rifľovú látku kraťasov na mieste môjho intímneho miesta začal pomaly dráždiť.

,,A-ahh J-jimin."zavzdychala som potichu a odstrčila jeho ruku.

,,Tak aspoň tvoja ručička postačí."
chytil moju ruku a dal si ju na už robiacú sa hrču.

,,Jimin nie."povedala som. Bolo mi ho aj trochu ľúto, ale rozhodneme mu ho nebudem honiť v lietadle.

,,Bomi ale ono to bolí."pozrel na mňa smutne a aj bolestivo. Bola som ticho.

,,Vymeň sa."nakázala som mu.

,,Ďakujem."usmial sa na mňa a venoval mi krátky bozk. Zakryla som ho so svojou dekou za ten čas čo on si rozopínal zip. Svojou ruku som zašla pod deku a nahmatala jeho veľkého kamaráta. Pomaly som začala pohybovať dopredu a dozadu po jeho dĺžke.

,,Ahhh Bomi."zastonal.

,,R-rýchlejšie."chytil moju ruku a začal udávať tempo podľa seba.

,,Do riti a-aahh."zaklonil hlavu do zadu.

,,Tichšie."povedala som vážne a kvôli jeho hlasitom stonaní spomalila.

,,Prosím neprestávaj."zafňukal.

Aby to však mal už za sebou tak som zrýchlila na priateľské maximum.

,,U-už b-bud..."nemusel ani dopovedať a už som ucítila teplú tekutinu na svojej ruke.

Keď si zastrčil svojho kamaráta naspäť do nohavíc, odkryla som ho. Veľa bielej tekutiny zostalo na deke ktorú som opatrne zložila a dala vedľa na voľné sedadlo no niečo mu zostalo aj na rifloch. Prstom som to všetko pekne vytrela a potom si už len olizla svoje prsty a slušne prehltla.

,,Bola si úžasná."usmial sa na mňa.

Keď sme vyšli von z priestorov letiska spolu aj s našimi batožinami ovinul ma príjemný studený vánok. Bolo tu docela chladnejšie ako v Seoule ale moc mi to neprekážalo.

Zdiaľky už na nás kýval postarší pár. Jimin sa hneď rozbehol k ním a objal ich. Z ničoho nič ma zrazu prepadla veľká nervozita a ja zostala nehybne stáť na tom istom mieste.

,,Bomi, poď sem. Chcem ti niekoho predstaviť."zakričal na mňa Jimin z diaľky a rukou naznačil nech idem k nemu.

,,Mami, otec toto je Bomi. Moje dievča."
chytil ma za pás a venoval mi sladký úsmev.

,,Veľmi ma teší."poklonila som sa.

,,Aj nás."povedali milo obidvaja naraz.

,,Páčiš sa im."pošepkal mi Jimin predtým ako sme nastúpili do auta.

Počas cesty sme sa moc nerozprávali. Asi vedeli že sme unavený keďže už od skorého rána len cestujeme, takže nás nechali si konečne v kľude oddýchnuť.

Celú cestu to ticho vypĺňalo len hrajúce rádio s country stanicou.

,,Čo keby sme si dali druhé kolo?"z ničoho nič si ma pritiahol Jimin k sebe.

,,Čo keby sme si pre tentoraz to rovno rozdali v aute?"