Všetci nemôžu snívať rovnako

Prológ

„Počas celého svojho života som lásku vnímala ako istý druh dobrovoľného otroctva. To však nie je pravda, sloboda existuje iba tam, kde je aj láska. Len ten, kto sa úplne odovzdá, kto sa cíti slobodný, môže vrúcne milovať. A kto vrúcne miluje, cíti sa slobodný."

Paulo Coelho - Jedenásť minút

********************************

Megan

"Megy! Poď už, prídeme neskoro!" kričala na mňa mamka zdola, kým ja som si ešte hľadala noty v šuplíkoch.

Zakričala som jej, že už idem, no nebola to úplná pravda. Bez nôt som odísť nemohla.

"Drahá, to už mi vravíš dobrú polhodinu, " povedala mamka, ktorá už stála vo dverách mojej izby.

"Mami, ja ich neviem nájsť."

"Myslíš toto?" opýtala sa ma a mávala mi pred nosom notami, ktoré som už hodnú chvíľku hľadala.

"Ako... Veď..." zostala som celá prekvapená, pretože som nikdy nevedela pochopiť, ako to mamka robí. Stále, keď niečo hľadám, ona to už dávno našla.

"Poď už, kuriatko, lebo naozaj prídeme neskoro," žmurkla na mňa a prudko, no jemne, ma schmatla za moju malú rúčku.

Na mamke som vždy obdivovala to, aké mala veľké, no zároveň nežné ruky. Nemyslím ako ockove. Ockove sú naozaj veľké, no nemali také kúzlo ako mamkine.

Vždy, keď mi bola zima, nemusela som nič vravieť, iba som sa pozrela na mamku pohľadom, ktorý jej to povedal, a nech už robila čokoľvek, vždy si ku mne sadla, vzala mi obe rúčky do tých svojich a hriala ich. Keby som mala vyžiť len z tepla rúk, nebolo by to bohviečo, no hlavnú rolu v tom hrala ona. Vôbec tam nešlo o ruky. Jediné, čo som potrebovala, bola mamka. Potrebovala som ju cítiť, držať. Potrebovala som vedieť, že je tu. Potrebovala som jej lásku, ktorá v tej chvíli určite neviditeľne krúžila okolo nás a stále sa zväčšovala.

***

"Ocko príde?" opýtala som sa, keď sme už obe sedeli pripútané v našom modrom fordíku.

"Samozrejme, že príde, miláčik."

"A Toby?" môj brat.

"Ocko by ho mal o chvíľku vyzdvihnúť zo školy, a hneď by mali mieriť za nami, " odpovedala mi mamka, kým sa snažila rýchlo naštartovať auto. "Sakra!" povedala hlasnejšie ako som u nej bola zvyknutá a trochu som sa zľakla.

"Mami!"

"Prepáč, kuriatko. Vieš, aké je to s týmto autom, " odvetila, a keď sa jej už konečne podarilo naštartovať, otočila sa ku mne dozadu so širokým úsmevom, vďaka ktorému som vedela zabudnúť na všetko zlé a veriť len vo všetko dobré. "Neboj sa..."

"Nebojím sa, " skočila som jej do reči, a hneď, ako som si to uvedomila, som sa jej ospravedlnila.

"Ja viem, že nie. Veď taká nadaná klaviristka ako ty zvládne každý koncert bez akýchkoľvek problémov, " venovala mi ešte jeden láskyplný pohľad , skontrolovala, či som pripútaná, otočila sa a vyrazili sme.

Moja škola, v ktorej sme mali mať koncert, bola asi 15 minút cesty, pretože si mamka išla ešte niečo vybaviť do mesta. Na najbližšej križovatke som zaspala. Od vtedy jediné, čo si pamätám, je len to, že som sa zobudila v nemocnici. Neviem, koľko času ubehlo alebo ako som sa tam dostala. Vedela som len to, že sa stalo niečo zlé, pretože vedľa mňa nesedela mamka. Sedel tam Toby a držal mi ľavú ruku schovanú v tých jeho. Keď zdvihol pohľad zo zeme a pozrel sa jeho veľkými smutnými zelenými očami do tých mojich, všimla som si, že plačú.

*********

Zdravím všetkých!
Ako môžete vidieť, tu je to "niečo", čo som spomínala :D je to zo začiatku trošku smutné, ale ono sa to časom napraví (dúfam). Dlho som rozmýšľala, či tento príbeh zverejním alebo nie, ale nakoniec som si povedala: "prečo nie?". Tak je tu... Viem, že mám rozpísaný ešte aj ďalší, no k nemu ma toho už veľa nenapadá, tak možno raz v ňom budem ešte pokračovať. Teraz je tu tento a dúfam, že sa vám bude páčiť. :D Budem sa snažiť pridávať aspoň jednu kapitolu každý mesiac, no ak mi to náhodou nevyjde, vopred sa ospravedlňujem :)

Budem vďačná za každý vote, koment a názor. :)

A ešte, aby som nezabudla, špeciálne poďakovanie patrí ZETA_312 za úžasný cover <3

- love, Sima