Všetci nemôžu snívať rovnako

11.

"Prekvapí ma, ako môže také malé gesto znamenať tak veľa."

Lucy Keatingová - Zavri oči a snívaj

*******************************

Dárius

Nevedel som poriadne, čo sa práve v jedálni odohralo a ničomu som nechápal. Ako to, že sa poznajú? Čo sa medzi nimi stalo? Pretože to nevyzeralo tak, že by mali príjemnú minulosť.

Vybehol som z jedálne a rozhliadol sa, kam mohla Megan zmiznúť. Je možné, že mi práve zachránila život. Chcel som sa s ňou porozprávať o tom, čo sa stalo, no nemohol som len tak na ňu vybafnúť všetky moje otázky ako bezcitný kretén. Možno už išla domov. Chápal by som to. Spravil by som to isté, no potreboval som jej minimálne povedať ďakujem.

Obehol som celú budovu, až som sa dostal ku záchodom na druhej strane školy, odkiaľ vychádzali dievčenské hlasy. Po chvíli odtiaľ vyšlo dievča s kučeravými blond vlasmi a v tesnom závese za ňou išla Megan. Vyzerala, že plakala a ja som začal uvažovať, či je naozaj dobrý nápad sa o tom rozprávať. Minimálne, či je dobrý nápad sa o tom rozprávať práve dnes.

Megan ma zbadala. Bolo vidno, že vedie sama so sebou vnútorný boj o tom, či má ísť za mnou alebo odísť. Pobrala sa smerom ku mne a za ňou aj jej kamarátka.

"Megan..." začal som, no prerušila ma.

"Je to nadlho," povedala s jemným úsmevom. "Si v pohode?" opýtala sa a prezrela si ma.

"Vďaka tebe áno. Takže sa ti chcem aspoň poďakovať. Skôr či si ty v pohode?" prikývla.

"To bolo za tých požičaných dvadsať pencí," zasmiala sa, na čo som sa musel nahlas zasmiať aj ja a jej kamarátka sa na nás len nechápavo pozerala.

"Tak čo, Megan. Zoznámiš nás? Alebo to mám spraviť sama?" opýtala sa kamarátka.

"Och, prepáčte. Dárius, toto je Izabela Evansová alias Izzy. Izzy, toto je Dárius Heller alias Dárius."

"Alias Dárius? To naozaj nemáš nejakú prezývku?"

"Nie som veľmi na prezývky. Naviac sa to k môjmu menu ani nehodí," odpovedal som. Kedysi som uvažoval, aká by bola prezývka na moje meno. Dari? Nemyslím si. Moje meno je samo o sebe prezývkou.

"Tak zajtra o štvrtej u nás?" opýtala sa ma Megan a jemne sa usmiala. Úplne mi vypadlo z hlavy, že už zajtra mám ísť ku nim a zrazu ma premohol pocit nervozity. Prikývol som a dúfal, že už nič ohľadne toho nespomenie.

"Dobre. Maj sa," povedala a otočila sa na odchod.

"Tešilo ma, Dárius," zakričala mi Izabela a venovala mi široký úsmev. Zamával som im a vybral sa domov, no vtom ma zastavil chlapčenský hlas, ktorý na mňa kričal cez celú chodbu. Otočil som sa a uvidel Isaaca, ako ku mne beží a niečím v ruke máva. Keď dobehol ku mne, najskôr sa trochu vydýchal a až potom začal rozprávať: "Toto ti vypadlo," a podával mi malý lístoček, na ktorom bola Meganina adresa. Som naozaj hlupák. Bože. Ako sa toto môže diať práve mne?

"Vďaka, dnes som oň prišiel už druhýkrát."

"Do tretice všetko dobré, nie? Tak nie, dobre, prepáč," snažil sa ma Isaac rozveseliť, no na to som nemal práve náladu, čo usúdil hneď po tom, ako sa pozrel do mojej tváre. Rozhodne som ten lístok nechcel stratiť tretíkrát. Mal by som si ho odfotiť alebo čo. "Človeče, čo sa to tam stalo? Vsadím sa, že tento lístoček bol práve príčinou toho všetkého. Si v pohode?"