Všetci nemôžu snívať rovnako

1.

„...akoby ma vyhodili z lietadla bez padáka, lebo matky sú padáky."

Jandy Nelson - Dám ti aj slnko

*******************************

Megan

"Čo sa dialo potom, Megan?" opýtala sa ma moja psychologička, doktorka Sharon Brownová, kým si niečo zapisovala do svojich papierov, ktoré sa mali zaoberať práve mnou.

"R-r-rozplakala s-som sa aj-j ja a..." nemohla som ďalej pokračovať. Mala som oči plné sĺz, ktoré som sa snažila udržať už od začiatku tohto rozhovoru

Už som to ďalej nevydržala a nechala som ich, nech voľne opúšťajú moje oči a vyplavujú všetky spomienky na ten deň po mojich lícach, až nakoniec dopadnú na moje džínsy a zanechajú tam okrúhle mokré stopy.

"To je v poriadku, Megan..."

"Nie, nie je!" vykríkla som úplne nečakane, že som sa zľakla aj ja sama. "O pár dní to bude presne desať rokov ako som prišla o svoju matku, presne desať rokov ako som prišla o kúsok seba," plakala som už ako Niagarské vodopády a začala som sa triasť, no nie od zimy. "Pred piatimi rokmi sa na mňa vykašľal aj môj jediný milovaný brat, ktorý ušiel z domu a, ako vidíte, do teraz sa ešte nevrátil a pochybujem, že sa niekedy vôbec vráti. Niekedy tak uvažujem, či si na mňa raz za čas spomenie, či vôbec niekedy myslí na to, ako nás tu nechal s otcom samých po matkinej smrti, čo spôsobilo to, že vám tu teraz rozprávam o niečom, o čom vlastne ani nechcem, pretože ma to doslova ubíja, a to len preto, lebo už dvaja ľudia, ktorých som milovala z celého srdca, tu už pri mne dnes nie sú. Nie sú tu, aby mi povedali, že všetko bude v poriadku, a aj keď viem, že nebude, aspoň na chvíľku by ma donútili veriť v to. Ó, počkať... Vlastne všetko by bolo v poriadku, keby tu teraz boli. Netrčala by som tu a...a...a všetko by bolo v poriadku."

V tej chvíli vošiel do miestnosti môj otec, ktorý si ku mne rýchlo sadol na pohovku a objímal ma tak silno, až som si myslela, že ma zadusí, no bolo to to jediné, čo som práve potrebovala.

Úplne som sa uvoľnila a nechala som sa len tak držať v silnom objatí môjho otca. Pretože on bol jediný, kto tu so mnou bol. Jediný, kto ma neopustil. A zároveň jediný, koho od zmiznutia môjho brata skutočne ľúbim.

Nechala som len tak tiecť slzy po mojej tvári. Nechala som ich vpíjať sa do ockovho trička. Nechala som len tak plynúť čas.

***

Keď som sa asi po dvadsiatich minútach upokojila, doktorka Brownová sa ma chcela ešte niečo opýtať, no otec ju zadržal: "Na dnes toho už bolo hádam dosť, pani doktorka, " povedal milo a začali sme sa obliekať, pretože aj cez to, že bol už apríl, von dosť mrzlo.

"Ach, samozrejme, " povzdychla si doktorka a išla nás vyprevadiť na chodbu. "Mrzí ma to, Megan. Drž sa a snáď sa čoskoro uvidíme. Pán Rollins, môžete na chvíľku?"

Ocko sa na mňa pozrel s otázkou v očiach a ja som len prikývla. "Idem si kúpiť oriešky do automatu."

"Dobre, tu máš kľúče, ak by si chcela ísť do auta, " vzala som si kľúče, no vedela som, že doň sama nenastúpim a otočila som sa k odchodu, keď ma ešte zastavil: "Meg? Si v poriadku?" opýtal sa ma tak jemne ako on zvykne hneď po tom, ako si prejdem niečím podobným. Ja som mu na to len odpovedala letmým úsmevom, ktorý znamená, že som v poriadku. Už sme si celkom zvykli na takúto konverzáciu, pretože nie vždy sa mi chce o tom rozprávať a ocko to akceptuje, pretože to vidí rovnako.
Dal mi dlhú pusu na čelo a otočil sa k doktorke Brownovej. Ja som sa pobrala za orieškami, ktoré už na mňa čakali v automate na prízemí pod číslom 48.

Vhodila som do automatu peniaze, no pár drobných mi chýbalo. Hmatala som po vreckách mojich úzkych džínsov. Keď som nič nenašla, presunula som sa na moju bundu, v ktorej, samozrejme, tiež nič nebolo.

Nechcelo sa mi ísť naspäť na štvrté poschodie za otcom a v aute rozhodne nič nebolo, a tak som tam len tak stála pri automate a tvárila som sa, že si ešte vyberám, dúfajúc, že sa otec čoskoro objaví.

"Máš už vybraté?" opýtal sa ma neznámy chlapčenský hlas.

"Nie, " zaklamala som a stále som sa pozerala do automatu.

"A bude to ešte dlho trvať?" bolo počuť, že je netrpezlivý a trochu nervózny.

Pozrela som sa naňho na sekundu v odraze skla na automate, no hneď som odvrátila pohľad. Nie preto, že by ma odpudzoval. Nechcela som sa naň pozerať a už vôbec som nechcela, aby ma niekto videl v tomto stave.

Stihla som si všimnúť, že má kratšie rozcuchané hnedé vlasy a kruhy pod očami, akoby týždeň nespal. Aj keď ja teraz nevyzerám o nič lepšie. Ako sa poznám, mám určite celé červené opuchnuté oči a stále jemne mokrú tvár.

"Neviem. Čakám na otca. Chýba mi pár drobných, " musela som priznať, pretože mi nenapadla dostatočne dobrá výhovorka.

"Koľko?"

"Dvadsať."

Zašmátral vo vrecku jeho nohavíc, z ktorého bolo počuť štrngot mincí. Po chvíľke vytiahol dvadsať pencí a podal mi ich.

"Nie, počkaj, čo robíš?" opýtala som sa ho, keď mi schmatol ruku a vložil mi peniaze do dlane.

"Snažím sa ťa tu veľmi nenápadne znásilnil, " uškrnul sa ironický, čím odhalil jemnú jamku na ľavom líci. "Čo asi? Dávam ti peniaze, aby som nemusel prirásť k tejto zemi. Nie je to práve moje vytúžené miesto, kde by som chcel skysnúť. Už to tam hoď, prosím ťa."

Vhodila som zvyšné peniaze do automatu, stlačila 48, a keď už som držala oriešky v rukách, stále sa nepozerajúc na neho, ale na moje ničím výnimočné čierne tenisky, chcela som mu povedať, že mu to vrátim, no zadržal ma,"hej, jasné, jasné, vrátiš mi to. Nerob si s tým starosti, " a už vhadzoval peniaze do automatu.

"Ďakujem, " povedala som s tým, že som mu venovala jeden krátky pohľad priamo do jeho orieškových očí, ktoré naozaj vyzerali unavene.

"Vždy si taká výrečná a... uplakaná?" slovo výrečná s väčšou iróniou ani povedať nemohol. Po pár sekundách som opäť upriamila pohľad na moje tenisky, ktoré mi pripadali čím ďalej tým viac zaujímavé a tiež som si uvedomila, že by som ich mala vyčistiť.

"Asi," mykla som plecami a už som sa brala preč.