Všetci nemôžu snívať rovnako

12.

"Podeliť sa s ľuďmi o to, o čo sme prišli, je iba ďalší spôsob, ako im prejaviť svoju lásku"

Gayle Formanová - Stratení

*******************************

Megan

V stredu po škole som ešte išla odprevadiť Izzy a so Sally sme sa pobrali na krátku prechádzku. Po tom, čo sa stalo Kate, som mohla povedať, že Izzy poriadne nespáva. A to nie len kvôli kruhom pod očami, ktoré tam nikdy predtým neboli, no najmä kvôli tomu, ako si zo mňa prestáva robiť srandu, ako stále menej a menej vyťahuje svoj zmysel pre humor. Áno, je to len pár dní, no predtým neprešiel deň, kedy by si zo mňa aspoň náznakom nespravila srandu. Veľmi som chcela vedieť, ako sa má Kate, a tak to zo mňa vyhŕklo skôr ako som to mohla zastaviť: "A čo Kate?" 

Izzy chvíľu mlčala, akoby premýšľala, čím začať. "Je stabilizovaná. Nič vážne to tuším nebolo. Teda, tým vážne myslím to, že by nemala mať trvalé následky, no ešte to je skoro povedať. Nejaké škrabance a zlomená ruka. Možno ľahký otras mozgu. Alebo ťažší? Och, neviem, strácam sa v tom," vzdychla si a ponorila si tvár do dlaní.

"Ale tak... To je predsa fajn, nie? Teda, myslím zatiaľ, chápeš. Dodá to trochu povzbudenia, no nie?" jemne som ju štuchla do ramena. Snažila som sa k nám vniesť trochu pozitívnej energie, aj keď na to tu ja nie som, no myslím, že sa mi to podarilo, pretože hneď, ako si Izzy odlepila dlane od tváre, som mohla na nej vidieť náznak jemného úsmevu.

"Hej, máš pravdu. Chceš ju tam ísť zajtra so mnou pozrieť?" nečakala som to. Nečakala som, že ma Izzy hneď zavolá ísť s ňou pozrieť Kate, no aj keď som tam veľmi chcela ísť, mala som z toho zvláštny pocit. Jednak som nevedela, či sa ma to Izzy spýtala len zo zdvorilosti a dúfa, že poviem nie, alebo naozaj chce, aby som tam s ňou išla. No a na druhú stranu, nerada chodím niekoho pozerať do nemocnice a to z jedného prostého dôvodu. Vždy, keď som tam šla niekoho pozrieť, dotyčný človek umrel alebo umieral. Takže s návštevami v nemocniciach nemám veľmi dobré skúsenosti. 

"Chceš, aby som tam s tebou išla?"

Izzy chvíľu premýšľala o odpovedi, no nakoniec prikývla a pozrela sa mi priamo do očí tými jej prosiacimi. Prikývla som a objala som ju. "Povedz mi kedy a kde sa stretneme a budem tam."

***

Keď sme sa vracali, pri neďalekom parku som sa od nich odpojila a zamierila domov.

Otvorila som vchodové dvere a išla zakričať ocinovi, že som doma, no zastavili ma hlasy.

Jeden patril jemu a druhý Dáriusovi a vtedy mi došlo, že dnes mal k nám Dárius prísť na prvé 'vyučovanie' alebo ako to nazvať. Chvíľku som počúvala, o čom sa rozprávajú a učivo to ešte nebolo. Ocko ho ešte spovedal. Pýtal sa ho na rôzne veci o ňom. Čo rád robí vo voľnom čase (hrá na hudobnom nástroji alebo len tak leží v posteli), aké je jeho obľúbené jedlo (všetky druhy cestovín)... Znelo to, akoby sa naozaj zaujímali o toho druhého. Minimálne ocko, pretože ten sa pýtal najviac, no nebolo to silené. Dárius mu s radosťou na všetko odpovedal, ba sa niekedy aj z chuti zasmial, akoby sa už dlho nie. Myslím, že to isté sa dá povedať o ockovi.

Po chvíľke počúvania som sa rozhodla, že vyjdem z môjho úkrytu. Vošla som do obývačky a pozdravila ich. Ocko sa na mňa s úsmevom pozrel, vstal, podišiel ku mne a dal mi pusu na čelo. Dárius sedel na gauči a zrejme bol zrazu trochu nervózny, pretože nevedel, čo má robiť, a tak ma len pozdravil.

"Už sa učíte?" opýtala som sa ich s jemnou iróniou v hlase a prekrížila som si ruky na prsiach.

"Ale, ešte nie. Myslel som, že by bolo fajn, keby sme sa predtým trochu spriatelili," povedal ocko so stálym úsmevom na tvári. Páčilo sa mi vidieť ho takéhoto. "Taká spoznávacia hodina."

"Aha. Chápem," odvetila som a spokojne som sa pozrela na Dáriusa a potom na ocka.

"Na dnes by už hádam aj stačilo, čo myslíš, Dárius? Môžeš ísť. Vidíme sa v piatok?"

"Dobre, pán Rollins," odvetil Dárius a chystal sa na odchod.

"Odprevadíš ho, Megan?"

Prikývla som a nasledovala Dáriusa do predsiene. Ani jeden sme nevedeli, čo povedať, keď som si zrazu spomenula na včerajší incident v jedálni. Mala by som mu povedať, čo sa tam stalo. Zaslúžil by si to vedieť. No neviem prečo, stále som nevravela ani slovko.

"Megan, počuj..." začal nakoniec on, keď sa obul a vstal. "Nemusíš mi vravieť hneď, čo sa to včera medzi vami tam dialo. Nie je to úplne moja vec. Len stále nad tým premýšľam a nedokážem pochopiť, prečo ma len tak nechal. Takéto decká to len tak nerobia. Že ustúpia z toho niekoho ponížiť. A zrazu si prišla ty a akoby si ho zakliala," dopovedal a pozrel sa na mňa, akoby čakal, že niečo poviem, no ja som stále mlčala. Aj ja by som to chcela vedieť na jeho mieste.

"Fajn," povedala som, keď sme vyšli z domu a mierili k bráničke. Rozhodla som sa, že mu to poviem. Veľmi stručne, v skratke. Ako som našla mobil, správy, Tobyho a vysvetlenie na to všetko. Po niekoľkých minútach som si uvedomila, že rozprávam príliš veľa, čo ma trochu vydesilo, pretože ja nikdy nerozprávam príliš veľa, a tak som to začala ukončovať: "Po tomto dni sme sa sebe navzájom v škole vyhýbali. Kyle sa ma nesnažil nejak veľmi kontaktovať. Párkrát sme sa to snažili vyriešiť, no nebolo by to ono. Nechali sme to tak. Následne na to sa začal Kyle meniť. Dostal sa do party populárnych a zmenil svoje správanie. Bol drzý a začal si robiť srandu z ostatných. Mám pocit, že to robí preto, aby sa udržal vo svojej parte. Koniec." 

"Páni," vydal zo seba Dárius a zrejme to všetko vstrebával, pretože mlčal asi tri minúty, kým povedal niečo ďalšie. Medzi tým sme prišli do parku a sadli si na najbližšiu drevenú lavičku. "Nikdy som nebol takýto prekvapený a  zmätený zároveň," zasmial sa.

"Viem, funny story."

"Nie, nemyslím to. Teda, áno, aj to. No za posledných 15 minút si povedala viac, ako som ťa počul povedať za posledné 3 dni. Vlastne 4. Ešte nedeľa."

"Och, naozaj," pousmiala som sa. "Prepáč, ak moje rozprávanie bolo únavné."

"Nie, to nie. Bolo to celkom zaujímavé, možno aj na príbeh alebo tak. Len som nečakal, že sa vieš tak rozhovoriť," chvíľu bol ticho, akoby hľadal tie správne slová a nakoniec dodal: "Mrzí ma, čo sa vám stalo," a ja som vedela, že to myslel naozaj úprimne.

Nechcela som odpovedať na to posledné, a tak som siahla po spomienkach: "Keď som bola malá, nezavreli sa mi ústa. Rodičia boli radi, keď som konečne o jedenástej najneskôr zaspala. A ráno o šiestej-siedmej odznova," zasmiala som sa a Dárius sa pousmial. 

"Čo sa stalo potom, že ťa to tak umlčalo?" a sme tu. Tu, kam som sa nechcela dostať. Čo teraz?