6.

31 2 9
                                    

„Čím väčšmi sa však človek usiluje na niečo zabudnúť, tým častejšie si na to spomenie."

Benjamin Alire Sáenz: Aristoteles a Dante spoznávajú svet a tajomstvá vesmíru

*******************************

Megan

Prišla som domov, buchla vchodovými dverami a zamierila rovno do mojej izby. Zvalila som sa na posteľ a chvíľku hľadela do stropu. Prečo je na našej škole? Prečo nebol v škole pol roka? A prečo sa to teraz zrazu rozhodne zmeniť? Zas taká naivná nie som, aby som si myslela, že si ma od nášho stretnutia pri automate preveril a zistil, na akú školu chodím. Alebo? Možno vie aj kde bývam... Bože, som hlúpa, ako si môžem myslieť takéto veci. Nemôže byť predsa nejaký vrah alebo zlodej. Je to len sedemnásťročný chlapec. No, vlastne je možné, že osemnásťročný. Alebo devätnásť? Počkať. On sem vlastne aj bude chodiť. Na doučovania. Do tohto domu. Čo keď toto bol jeho celý plán?! Aj keď... Vyzeral naozaj zaskočene, keď to riaditeľ navrhol. Bože, som paranoidná. Ugh... Nechaj to tak, Megs. Vyzeral byť celkom v pohode, tak čo sa môže stať?

Posadila som sa a obzerala po izbe. Nad stolom už desať rokov visia tie isté fotky. A nemám chuť to teraz meniť. Pozrela som sa na klavír v druhom rohu izby, na ktorom boli ďalšie dve fotky v rámikoch. Tak dlho som nehrala... Spomínam si na mamu, ako sedela pri mne a ukazovala mi, ako sa hrá Pre Elišku od Beethovena. Klasika. Vtedy to bolo pre mňa ešte zložité, no mamka z toho urobila najjednoduchšiu vec na svete. Prsty jej len tak tancovali po klávesách a ja som mala chuť si ľahnúť a počúvať jej hranie. Pokojne mohla hrať aj tú istú skladbu dookola.

A keď sme si s Tobym založili vlastnú malú kapelu.

"Tak čo, Megs? Pripravená?" pozrel sa na mňa pohľadom, ktorý hovoril "trúfaš si?" a čakal na moju odpoveď, ktorá bola vždy jednoznačná.

"Tak, ako nikdy!" a začali sme hrať pesničku, ktorú sme si predtým už približne mesiac trénovali. Boli sme zohratí. Išlo nám to tak dobre, ako len mohlo. Po chvíľke sa vo dverách izby zjavil ocko. Oprel sa lakťom o zárubňu a spokojne nás sledoval. Pohmkával si do rytmu. Musel ho už vedieť naspamäť, pretože naše trénovanie muselo byť neprepočuteľné. Po chvíli začal Toby spievať, a keď sme sa dostali k refrénu, začala som spievať aj ja. Kedysi bolo pre mňa ťažké spievať a hrať zároveň, no táto pesnička bola napísaná tak, aby som to zvládla. A svoj účel splnila.

Až neskôr som zistila, že som tú pesničku nikdy nepočula v rádiách. A to preto, lebo ju zložil sám. Môj brat. Môj brat pre mňa zložil pesničku.

Hranie s ním ma aspoň na chvíľku vyviedlo z myšlienok na mamu. Stále som na ňu myslela. Či nás vtedy odniekiaľ pozorovala, ako hráme, a či tancovala do rytmu. Možno aj spievala. Predstava toho bola nádherná.

Keď som mala asi jedenásť, snažila som sa na ňu zabudnúť. Bolo to odo mňa kruté a sebecké. Ako môže človek len tak zabudnúť na svoju matku? No nikdy sa mi to ani nepodarilo. Našťastie. Čím viac som sa snažila zabudnúť, tým viac som na ňu spomínala. Po chvíľke som s tým prestala a uvedomila som si, že na ňu vlastne ani zabudnúť nechcem. Nikdy.

Z mojich myšlienok ma vyviedlo zvonenie môjho mobilu. Na obrazovke svietilo Izz a hneď mi napadlo, prečo volá.

"Haló?" ozvala som sa.

"Pff, že haló... Vedela si, že zavolám."

"Pff... Možno."

"O desať minút pred mojím domom?"

Všetci nemôžu snívať rovnakoKde žijí příběhy. Začni objevovat