Všetci nemôžu snívať rovnako

9.

"Človek potrebuje vynaložiť nadľudské úsilie, aby ho nesužovalo, čo stratil, ale aby ho nadchýnalo to, čo bolo."

Jandy Nelson: Nebo na dosah

*********************************

Megan

"Takže sa tam budeš musieť vrátiť? To máš blbé," povedala mi Izzy so štipkou pobavenia v hlase, keď sme išli na ďalší deň po šiestej hodine na obed. Snažila sa zakryť smútok, čo sa jej v istých chvíľach darilo a v ďalších zas ani nie. 

"Neposmievaj sa mi. Vezmem ťa tam nabudúce so mnou," a ja som sa snažila nevracať ku nášmu včerajšiemu rozhovoru, aj keď som veľmi chcela vedieť, ako je na tom Kate. Nechcem zas vyzerať, že sa nezaujímam, no taktiež by nebolo múdre každú chvíľu sa pýtať, ako sa má. Každopádne viem, že žije a to je zatiaľ postačujúce. Možno mi to sama povie. Neviem. Nebola som ešte v takejto situácii. Vždy sa všetci pýtali mňa, či som v poriadku.

"Haha, to ani náhodou. Počuj, ešte si odskočím. Obsadíš mi miesto?" pozerala sa na mňa so psími očami, na čo som nemohla povedať nič iné ako áno.

V jedálni ešte nebolo veľa ľudí, takže bolo zopár stolov prázdnych. Nabrala som si najskôr polievku a išla obsadiť jeden zo stolov pre štyroch. Po chvíli sa spomedzi veľkého návalu ľudí predrala aj Izzy a zhodila si ku mne tašku, aby si mohla ísť po jedlo. Vždy jedla najskôr druhé, až potom polievku a niekedy sme sa podelili, takže sme si ani jedna nemuseli ísť po druhé jedlo. Aj tak som toho nikdy nezjedla až tak veľa. 

Na konci davu som zazrela Dáriusa. On mňa nevidel, za čo som bola celkom vďačná. Chcela som síce vedieť, aký je jeho prvý deň, no neodhodlala som sa ho spýtať. Naviac, o mojom otcovi už určite vedel tiež, takže ani to som mu nemusela vravieť. 

Vyzeral byť trošku stratený. Hľadal si miesto na sedenie, ktorých bolo čoraz menej a menej. V modrej košeli a čiernych nohaviciach vyzeral celkom dobre, no uvažovala som, kedy ho omrzí slušné oblečenie. Väčšina chlapcov na tejto škole nosí tepláky a mikinu napriek školskému poriadku, ktorý nám káže slušné oblečenie. Samozrejme, to nikto nekontroluje. Učiteľom je jedno, ako sme oblečení, pokiaľ dávame pozor na hodinách.

"Pomôžeš mi s tým, však?" prisadla si konečne Izzy, ktorá ma vytrhla z mojich myšlienok a nechápavo som sa na ňu pozrela. "Dnes nemám veľkú chuť jesť, chápeš."

"Ach, jasné. Neboj, pomôžem," žmurkla som na ňu a pustili sme sa do jedla. 

Rozprávali sme sa o písomke z chémie, ktorú som zrejme pokazila na plnej čiare, keď zrazu všetci okolo nás stíchli, aj Izzy a pozerala sa zaujato za mňa s pootvorenými ústami: "Megs? Kyle..." otočila som sa a zízala som na scenériu, ktorá sa predo mnou odohrávala. Mala som totiž to možnosť pozerať sa na dvoch chlapcov ako sa hádajú. Nevyzeralo to najlepšie. Jeden z nich bol Kyle, kapitán futbalového tímu, a ten druhý mi bol chrbtom, no keď som sa lepšie prizrela, zistila som, že má oblečenú modrú košeľu a čierne nohavice. Dárius. Čo sa to deje? To nikto nič nerobí? Zopár deciek si vytiahlo mobily a začali si to natáčať. Veď však čo by mali robiť? Čo by som ja mala robiť?

Ani neviem ako a zjavila som sa medzi nimi. Medzi Kylom a Dáriusom. V strede pozornosti polky školy. Chrbtom k Dáriusovi, čelom ku Kylovi, ktorému som držala otvorenú dlaň asi päť centimetrov od hrude na znak zastavenia. 

"Kyle, nie," pristihla som sa šepkať. Otočila som hlavu na Dáriusa, aby som zistila, či je v poriadku. Zmätene sa na mňa pozeral. Popravde, aj ja by som sa tak na seba pozerala.