Všetci nemôžu snívať rovnako

2.

„...Život podľa mňa znamená, že ideme v nesprávnom vlaku nesprávnym smerom, uvedomujeme si to, ale nedokážeme s  tým nič urobiť..."

Jandy Nelson - Dám ti aj slnko

*******************************

Dárius

"Idem k tej doktorke!" zakričal som otcovi z predsiene, kým som sa obúval.

"Fajn. Nezabudni vyniesť smeti," odvetil mi trochu ospalým hlasom. Čudoval som sa, že ma vôbec počul cez celkom nahlas pustenú telku a v nej hučiaci dav futbalových fanúšikov. Aké typické. 

Vzal som vrece položené pri dverách a vyšiel von z nášho neveľkého domu. Zavrel som dvere a zišiel schodmi dolu na chodník. Kontroloval som na mobile, o koľkej tam mám presne byť, keď som do niekoho narazil, mobil mi vyletel z ruky a vrece s odpadkami sa mi rozsypalo po zemi.

"Do riti, " povedali sme obaja naraz, a až keď som sa pozrel dotyčnému do jeho hnedých očí, uvedomil som si, že som narazil do svojho staršieho brata.

"Cole, " zdvihol som mobil zo zeme, ktorý našťastie mal len jemnú prasklinu na boku displeja, a začal som zbierať odpadky.

"Á, Dárius. Kamže?" opýtal sa ma a namiesto toho, aby mi pomohol, si prehrabol rukou hnedé vlasy o niečo dlhšie od mojich a pozeral sa na mňa z jeho takmer dvojmetrovej výšky s miernym úškrnom na tvári. Vzhľadom sa dá rýchlo povedať, že sme bratia, okrem výšky s rozdielom aspoň 15 centimetrov, odtieňom očí - Cole ich má skôr čokoládové, ja skôr svetlejšie možno trochu do zelena - a dĺžkou vlasov. "Hádam nie za..."

"K psychologičke, " odpovedal som rýchlo, aby nestihol doplniť nejakú somarinu. Postavil som sa a skontroloval, či som pozbieral všetko. "Ideš sa pridať k ocovi?"

"Práveže som uvažoval, že by som dnes spravil aj niečo prospešné pre moje okolie."

"Budeš nosiť ocovi ďalšie fľaše piva?"

"Nie..."

"Poháriky plné lacného alkoholu?"

"Nie, ja..."

"Drahého alkoholu, na ktorý nemáme?"

"Dárius!" skríkol Cole svojím prenikavým hlasom, že to určite museli počuť aj susedia. "Nie všetko je len o pití," povedal už o niečo tichšie, no stále hovoril tónom, ktorý hovoril: "neser ma".

"Že to vravíš práve ty." 

"Dárius..."

"To je jedno. Ponáhľam sa. Maj sa," a bez toho, aby som vôbec videl bratov posledný pohľad, som vyhodil odpadky do koša pred bráničkou a pobral sa na cestu.

***

Išiel som asi pätnásť minút pešo a zastal som až pred bielou štvorposchodovou budovou. Je to síce v meste, no nie priamo v centre. Je tu dosť prvkov prírody, dokonca aj park.

Vošiel som dnu, no termín u doktorky som mal až na jedenástu, čiže mi zostávalo ešte zhruba ďalších desať minút.

Sadol som si na dlhý hnedý gauč na recepcii. Na chvíľku som zavrel oči a vnímal len zvuky, ktoré okolo mňa boli - rozprávajúci sa párik, spev vtákov z otvoreného okna, vhadzované peniaze do automatu.

Keď som otvoril oči, dostal som chuť na ľadový čaj. Postavil som sa a prešiel k automatu, pred ktorým stálo hnedovlasé dievča a vyzeralo, že si ešte len vyberá. Po nekonečnej chvíli som sa jej opýtal, či už má vybraté.