Všetci nemôžu snívať rovnako

5.

„Zdalo sa mi, že v jej vnútri žije celý ďalší svet. Nevedel som však o ňom vôbec nič."

Benjamin Alire Sáenz: Aristoteles a Dante spoznávajú svet a tajomstvá vesmíru

*******************************

Dárius

"Poď sem, Dárius. Tak poď..." Prihováral sa mi obrovský hrôzostrašný králik s veľkými očami, tečúcimi slinami a so zlomyseľným úškrnom na tvári. "Neboj sa ma. Ja ti neublížim."

"Nie... Nie..." Šepkal som a so zatvorenými očami som cúval, dokým som nenarazil na tvrdú stenu, ktorá, prisahám bohu, tam predtým ešte nebola. 

Auuu! Niečo ma tak veľmi koplo do brucha, až som sa po tej chladnej stene zosunul na ešte chladnejšiu zem. Krčil som sa tam a chránil si hlavu, kým ma niečo (alebo niekto) kopalo do nôh, rúk a neskôr, keď som sa zvalil na bok, aj do chrbta. Jednoducho všade, kde sa dalo.

Cítil som, ako sa mi krv hromadí v ústach, až som ju musel postupne vypľúvať, čím som sprístupnil útočníkovi cestu k mojej tvári, čo aj využil a uštedril mi jeden silný kopanec priamo do nosa.

Konečne som videl na útočníka, no len jeho siluetu, pretože sa mi začalo zahmlievať pred očami a v miestnosti, v ktorej sme boli, bola dosť veľká tma až na jemné svetlo, ktoré išlo ktovie odkiaľ. Nebol práve najväčší a vyzeral ako človek, žiadny králik, no onedlho sa ozval aj ten.

"Dárius... Dáááriuus..."

***

"Dárius!"

"Mhmm..."

"Dáááárius!" 

"Niee!" vykríkol som celý spotený a ani som nevedel ako a z tmavej chladnej miestnosti som sa objavil v mojej teplej mäkunkej posteli a namiesto hrôzostrašného králika stála vo dverách moja mama.

"Dárius?" povedala a keď zbadala, v akom som stave, pribehla ku mne a silno ma objala.

"To t-ty si m-ma volala?"

"Šššš..." Vydala zo seba a hladkala ma po hlave. Po chvíľke ma pustila a niekam odišla. Neprešlo ani polminúty a bola späť aj s uterákom v ruke, ktorým mi začala utierať tvár od potu.

"To je dobre, mami. Nechaj," a jemne som odsunul jej ruku s uterákom od mojej tváre.

"Zlý sen?" opýtala sa ma ustarostene a ja som len prikývol. "Myslela som, že to už skončilo. Mávaš ich často?" 

"Nie," klamem. Ešte si ma premerala jej skenovacím neveriackym pohľadom, no nakoniec povedala: "Dobre. Dnes ťa čaká veľký deň."

A sakra. Úplne som zabudol. "Nová škola?"

"Nová škola," prikývla a usmiala sa. 

"O koľkej tam mám byť? O deviatej? A koľko je vlastne hodín?" pozrel som sa na digitálne hodiny na nočnom stolíku, ktoré ukazovali 9:30. Meškám! Vyskočil som z postele a začal vyhadzovať veci zo skrine, keď sa mama zasmiala a chytila ma za ruku, aby ma zastavila.

"Malá zmena plánu. S riaditeľom som sa dohodla na pol jednu. Máš ešte kopu času, len som ťa s tým chcela oboznámiť."

"Prečo?"

"Prečo som ťa chcela oboznámiť alebo..."

"Prečo tá zmena?"

"No, povedala som mu, že sa nám skôr nedá, a keď povedal, že to bude úplne v poriadku, keď prídeš neskôr, vec bola vybavená."