Všetci nemôžu snívať rovnako

3.

„Snívať znamená mať aspoň štipku nádeje."

Gerhard Tersteegen

****************************

Megan

"Veľa šťastia, zdravia! Veľa šťastia, zdravia! Veľa šťastia, drahá Megy! Veľa šťastia, zdravia!" Všetci spievali. Všetci sa snažili usmievať, aj keď všetci mali na tvárach len smutné úsmevy, ktoré vraveli: "Chúďa dieťa. Umrela jej matka a zostal jej otec, ktorý sa musí starať nie len o ňu, ale ešte aj o jej problematického brata."

"No tak Megy, sfúkni sviečky!" Vravel ocko.

"Praj si niečo!" Hovorila teta Jude.

Toby stál v kúte, sledoval ma a usmieval sa. Aspoň sa teda snažil.

"Prajem si... Prajem si..."

"Nehovor to nahlas, Megy," To už Toby kľačal pri mne, "lebo sa to nesplní." Žmurkol na mňa a chytil ma za moju ľavú malú rúčku.

"Ja... Pomôžeš mi?"

"Samozrejme." Povedal a dal mi pusu na čelo.

"Raz," začali sme odpočítavať, "dva," nadýchla som sa, "tri." A fúúúú.

***

Ocko rozkrojil okrúhlu ružovú tortu, ktorá vyzerala naozaj lahodne, a všetci sa do nej s chuťou, aj keď trochu nesmelo, pustili.

Mne sa ušiel asi najväčší kus, no nemala som naň chuť.

Keď som sfukovala sviečky, priala som si, aby sa mamka vrátila naspäť. Snívala som o tom každý deň. Predstavovala som si naše stretnutie. Akoby som ju objala, akoby mi zobrala ruky do tých jej a jemným hláskom by povedala: "už som tu, kuriatko. Všetko je dobré," a akoby som jej povedala, ako veľmi mi chýbala, a čo všetko sa dialo, kým bola preč.

Oslavovala som 12. narodeniny. 5 rokov bez mamky, počas ktorých si každý rok na svoje narodeniny (a každý iný deň) prajem to isté. Aby tu bola s nami.
Často sa mi aj sníva o našom stretnutí, ba dokonca aj o tom, že nikdy neodišla a následne vždy, keď sa zobudím a vojdem do kuchyne očakávajúc nádhernú vôňu palaciniek a mamin očarujúci úsmev, nič z toho tam nie je.

Keď som si uvedomila, že už z tej torty veľa nezjem, išla som ju odniesť do kuchyne, keď ma pred dverami zastavila hádka, ktorá odtiaľ vychádzala. Hádka môjho ocka a Tobyho. Skryla som sa za roh dverí, odkiaľ ma nemohli vidieť a počúvala som, aj keď viem, že počúvať cudzie rozhovory sa nesmie.

"Ako si myslíš, že sa ku mne správaš, mladý pán?!"

"Správam sa k tebe tak, ako chcem, oco. Hádam mi nezakážeš ešte aj to."

"Toto by tvoja matka nechcela."

"Moja matka?! Moja matka tu už nie je, otec! Moja matka tu už nie je 5 rokov. 5 rokov sa snažím. Snažím sa nedať najavo, ako ma to ničí. Snažím sa ovládať, skúšal som s tým skončiť." Počula som smrkanie a vedela som, že Toby začína plakať. "J-j-ja už ďalej nevládzem, oci."