Lovkyňa a čarodejník

kapitola contra

,, sľubujem slobodne a ozaj, že ti odpúšťam Florián " dodáva nonšalanciu a vážnosť slovám

,, ďakujem ",, ale prísaha nie je u konca,  síce sa za seba hanbím " prebodne tŕň do srdca spôsobujúc bolesť

,, nie " priloží ukazovák na perách ,, Florián preniesol si sa nad priblblosťami "

,, čože ? "

,, áno preberanie sa zo zaslepenej a zaštiepenej nenávisti " vysloví

,, čože ? "

,, eh ",,  tí dvaja by ma tam nechali a keby si nezastavil ich kopanie zriadili by ma horšie " vidí v očiach ako myslí skutočne každé slovo. Vyčítanie z mimiky temných tieňov, ktoré by obklopovali ušli. Inak by sa hrútilo nažívanie. Istotne ako pod všetkou tiažou celého sveta, alebo prinajmenšom vesmíru a zdanlivo zazrel za opakované spitovanie z pohľadu jej unavených očí.

Neverí. Strávili mesiace i vášnivo. Pravda. Priznanie zasekávalo sa mu v hrtane a nie a nie vyriecť ospravedlnenia a dôvody, vlastne jej by dával dôkaz prečo mu má dať kopačky. Nezniesol,  lipol na jej prítomnosti a vedel, že je po ich spoločnom výlete totálne stratený,  keď sa od neho tak mrazivo odcudzovala.

Už mu raz prezradila ,, bol si tam a zachránil si ma pred tými čarodejníkmi ",, útržkovité spomienky sa rozfrancovane vracajú " ,, viem prečo ",, ok ". Ublíženie sa zračilo v pohľade,  večná neznášanlivosť a prekvapivo priznala ako tiež jej spoločný kamarát chýba. Podržal sa nad jeho plánmi o ich budúcnosti. Prebehol mráz chrbátom. Kryštále ľadu. Spadol kameň zo srdca. Kombinácia strachu a úľav. Záplava príležitosti záchrany kamaráta. Bolesť a des. Proste sa zmenili pubertálne detská na zmrdov. Vypumpovali do tríznivej návale straty. Obviňovať je ľahké a ak si môžete na niekom vybiť zlosť nemysleli a zato zdržal sa aj si prekvapivo uvedomil,  zranenia a výkriky neprinieslo spravodlivé pomstenie za prázdnu temnú dieru.

Zavládlo hrobové ticho v poschodí. On si vydýchne. Laškovne zaboril tvár do hrudného koša. Pohladí ho po vlasoch,  počúva bitie jej srdca. Dávno trhliny zaplátali. Diamantové nite zošili prázdnotu. S rovnakou verbou sú pospájaní. Neviditeľne v tiene pozornosti. Čo je a nie je možné.

Vietor búracal. Vonku zúri víchrica s krupami i snehom. Plieskali o sklenné tabuľky domova.  Sú v poriadku. Pri pomyslení na to, ako prekonávali prekážky a predsudky sa zdalo mu sťa ubiehala večná etapa pripadala nekončiaca doba.

Prehodí cez nich páperie a bez slova  prstom nežne opsísoval línii oblín tela. Dych cukríkovo a mentolovo vôňal. Žalúdok  spieval radosťou.  Nestačil si ani  uvedomiť, že mal hlad. Prepletie prsty a pobozká hánky.

Vypravil si z hlbín pocity zo seba ochablo slová  a vychutnával si každú sekundnu, ak sa na neho upriamila modrími očiskami. Floriána úplne pohltila. Práve po rokoch stále venuje jej všetky myšlenky a spomínal na tie chladné dni v noci, prepadávali predstavy nakonec sa musíme rozlúčiť. Srdce sa mu divoko rozbúšilo.

Vtom se ozval detský hlas. Deti  nadšene sa  prekrikovali.

Vytreštené ústa dokorán. Prekvapene sa dívali.  Započuli nadšené komentáre, prenášené tentokrát šepotom.

„Pustíme dnu vločky "  prehlásil škodoradostne Berd. Dupotanie s neomalenosťou sa drali  s Alexom dopredu. Okamžito vykročil za ním.
Pud sebezáchovy začal a zatiaľ narážali na jeho výjimečnú osvetlenú stránku, ktorá sa za nich postavila a ponúkal pomocnú ruku nonstop v okamihu aj čaká dajaké starosti a gigantický malér.