Lovkyňa a čarodejník

kapitola 47 tobolka

Plápolajú iskričky z ukazováka. Výboj svetla, plameňa, ohnivej gule je strata sebaovládania, rozdrásava si popáleniny, podliatiny.

Vpadne za Henriettou,  výjav bodá ostne do hrude, tupo pozrie, že práve bozkáva lovca, nasilu mavajúc porúčila zverencovi padaj . Zozadu ho schmatne silák a zašepkal sebaisto ,, neprekročil,  neustúpil " dohodne Demeter a iskričky dopadnú na horľavé, zoradené dokumenty, vstúpi. Čmudí hárok knihy i popísané papiere, zahasil prstom. Treskne dverami. Silák pustí čarodejníka, kričí ku blondíne ,, hádaj kto schytá monokle ? "  podkýňajucej lovca na konci chodby ,, mhm? " odpovedanie ružujúcej si pery,  škúliacej v zrkadielku, zoskakujúcej, sedela na výčlenku obloka, ,, povedz kto !  ", neunúvala najmenej pomôcť, skrivila tváričku do bolestej grimasy.  Dopadá na muža,  koketne ju podrží, prinajmenšom sa neobťažuje rozhadzaními spismi,  chytil si  potešenie. ,, Pusti ma konečne " pritom vysúkava žiletkový úsmev,  znechutene odsuvajúca sa od jeho hrudi, začal s írštinou,  porozumel niečo o zdychaní, stretnutí, komore na metle. ,,  Pošpinil si česť mojej rodiny " druhý búcha pästami o seba  ,, odvažuješ sa napádať pred nosom ty... " vyrútil nasadil poriadne pravý hák, uhol sa. Prišpendlí siláka. Rozdúchali a poničili zložky ,, prvé varovanie,  rozumieme si chlapčiatko? " pôsobil veliteľsky. Sú krvilační. O teritória,  postavenie sa hašteria, majú rovnaké ciele, tvrdohlaví, prehnane sebaistí, dotieraví, povýšeneckí, odetí luxusno. Šklbne krkom. Nevystrašilo,  bodla výstraha.

V rytme pravidelného dýchania sa mu nadvihujú plecia. Jediné možné upokojenie. Vybuchne,  potrebuje pomoc. Vpochoduje včas pred dobaraním lovkyňa s rumencom. Štít proti nepriateľom, ochrana.

Obíjme prirodzene pevne,  bezbolestne čarodejníkove zápästie. Dotyk dôverného spojenca medzi lovcami spôsobí, že mágia ustúpi.

Nemanipulovala ním pri záchrannej akcii,  počúval rozkazy ,, hovor pravdu ",, nespomínaj mágiu "  ,, žiadne extra kúzla, vynechaj čo ťa odsúdi na večnosť so sestrou trpieť ,  neklam " . Iba kvôli Florence. Nedopustí prežívanie ukrutného premknutia zúfalstva. Zaplnilo tmavé väzenie. Obklopenie väznitelmi,  bez zbraní,  pästí zahryzáva bolavé ostria. Vysávania energie. Trhalo nerv za nervom. Bránil bušiaci hánkami do kameňa,  rozmazal preťatím koži krv naokolo. Skľučujúce sa po dňoch sem vrátiť, musí dodržať pravidlá. Tupá úzkosť ho dusí. Zalievala studeným potom. Strach, že čarodejníka opäť uväznia.

Dodáva mu silu nezrútiť sa na chodbe,  nie sú tie malé deti,  doťahoval sa s ňou, vyvolával hádky. Za posledné týždne sa zmenil,  hašterivý chlapec je roky preč, čoskoro, ani dúfa nikdy, neprivedie ho nazad.

Rezkým tempom ich vedie naprieč bludiskom zákrut. Samé dvere a bočné, núdzové práve otvorila. Popáleniny, odreniny štípali každým pohybom.

Neprorečil,  odskákal prazvláštne pokyny a príkaz od vypitia a nevypudenia nevábiaceho obsahu  podaný v temnici. Bláznnovstvo piť krv, nechutné. Nejako presvedčivé, na pokraji síl,  pohladenia prstíčkami jemnúčko, čoby vánok po rozhorúčenych lícach z horúčky, pulzujúcej bolesti v rytme, pichlavé bodanie, nervoch, oslabenia a ostrých , kŕčoch svalstva zostávajúca na brade. Nervové zakončenia v jeho tele poddalo sa lovkyninmu pohladeniu. ,, Ak nedokážeš prijať láskavosti, záchranu, donútia ťa v budúcnosti trpieť ",, veríš, skončíš na neľudskejšom  väzení ako tu ",, dole "

,, pi!  " ostro prikázal Opus ,, dodrž svoj sľub ",  naklonil zvrátenú tekutinu. ,, rýchle nápoj vypi " poháňala hora svalov, presvedčený za žiadnu cenu podobnému, nevystavý Florence prehltol vláčnu krv. Nechutné,  hutné,  slané,  dávenie potláčal.

Popletené spomienky,  snaží umlčať hlasy v hlave, nebude šťastný. Otázka kedy si po neho prídu. Nemôže nikomu veriť,  každý ťa zradí, bez mihnutia oka.

Skutočne myseľ zatúľala sa i ku Adeline strasie tú spomienku na zmarené srdce. Vidí ju všade kam sa pohne,  pohltila myseľ. Pretvaraný sen, koho pochopila, podľahol. Reže ako dýka, vlastná bolesť môže počkať, stretnú Alexa. Niekde je i Florence. Drží vzpriamene sa len pre ňu,  bez neho padne dohoda, nezachráni ju pred beštiami. Prenasledujú ho výjavy nočných môr, zmutovanelé zážitky. Metá ním. Vyčerpávajúce spanie. Občas ho zobudí sestra podstrkújuca horúce kakao. Prepchala malý hrnček kúskami čokolády,  šľahačky,  cukríkov marschmallov. Dodávajúc výčitky, že ju trápi svojím problémom. Zabarákodoval sa v detskej. Potrebuje nabrať istotu. Prvé hodiny návratu domov neznášal samotu,  vyhladával ľudské teplo,  priateľské,  známe. Vyčerpaním zaspal pri lovkyne,  zobudil sa s hlavou v lone. Z úst vytekali sliny,  vôbec nikomu neprekážalo. Bol zmorený. Ona náhle rozumela mu. Starosťami prečesávala vlny. Dôverné správanie nie je cudzie,  veď sa mnohokrát vyzlieka do boxeriek,  skúma kožu. Bolo v tom o niečo viacej. Bála sa o jeho budúcnosť? , áno lenže nie bez dôvodu,  nikto nie je pre nič dobrý,  neriskuje.

Nesťažujúc odchádzajú. ,,  Vyžaduje sa aby si sa približoval ku normálnemu správaniu ľudí,  síce ty a ani ja máme ďaleko od normálnosti, obyčajného prežívania", pozná ho ako vlastnú dlaň,  zchladuje ochranársky inštinkt a nerozvážne, hlúpe, demolujúce pudy pre sestru. Obzeraním za Florence si nedokáže napriek stálemu doťahovaniu odpustiť. Nekontroluje mágiu celkom,  v sídle spoločenstva, akurátne by ju pre nekontrolovateľné prešľapy, bratove zlyhanie len vystavil testovaniu,  bolestiam.

Vystresovaný strachopud. Nadával si v duchu,  poháňal nohy von. Nekonečné  hodiny väznenia zanechali stopy. Padajú,  skľučujú steny.  Naháňajú strach. Východ zavrie pre neho a sestru, rodinu do konca bytia. Zaváhanie,  chyba. Takéto maličkosti stačia na odsúdenie najmilších,  snaží sa aby sa mu netriasli kolená. Nedarí udržiavať stoickosť s rukami. Kto sa unúva si ho lepšie prezrieť by zbadal. Zvláštne ,  že práve dozor dodáva istotu. Henrietta vzpriamene kráča. S námahou pre zranenia zapiera sa do otvorenia ťažšieho dreveného dvojkrídla.

Vonku sa necítil nikdy tak slobodne,  než túto jeseň. Nasaje vzduch. Pľúca by potešilo čistejšie ovzdušie. Prispeje k horšiemu zaisto nehorázne, tuhé fajčenia.

Dovolí si teraz Henrietta zažartovať,  otočí hlavu k nemu ,, čarodejník hlavu hore,  bude horšie,  strýko je najlepší,  každá osoba je u neho v dobrých rukách, perfektný ". 

Nezradí ju mimika, pohľad. Hovorí pravdivé slová, ktorými dôveruje,  na vernosti sa spálil. Doteraz chránila sestru. Obalamutil sa láskou,  čo sa ňou zdalo,  podlo zrazila na kolená,  nejak sa nechal oklamať rovnakým osudom i snami.

Cíti sa prázdny,  hlúpy,  naivný.

Zrazru mu venuje letmý pohľad sme predsa dávno kamaráti zo školy.
Zaškerí sa v nútenej a smutnej grimase. Nezastavajú mieria spoločne k obchodíku Billovej mame. Odložila pre neho tobolku proti nočným morám, ktoré patria nedávnej traume. Sušené byliny, vraj mu  levanduľa,  harmanček privedú kľudný spánok,  hlboké,  pokojné snenie bez prehadzovania,  vykríkov.
Liečivé mastičky rozhodne nie sú na rezné rany zafačované bielym obväzom bezcenné,  lenže odporučenie radšej prenechá majiteľke,  mohol so svojimi znalosťami niečo schopné namiešať  protizápalové. Poranenia neuzdravili. Výrazne pochudla. O niečo je menej mimo. Načúva pozorne. Predtým ju trápil žiaľ,  proste ju ubýjal,  pozná stratu blízkeho, pocit vytrhnuté srdce. 

Veľavýznamne povytiahne obočie, napne sa, zablúdil premýšľaním. Pripadá jednoducho prirodzené. Nesťažuje si. Zabudla potláčať prejavy bolôstok. Presnejšie je sebecké. Koleno potrebuje taxík,  nie aby ju pre svoj pokoj tiahol mestom. Henrietta krivká. Mračenie zakryje. Pretváranie zvládnem cestu padne. Prvýkrát chytí kamarátsky dlaň lovkyne. Brvou naznačí poďme na zástavku.