•Made For Another• | taekook ff

8. kapitola

"Haló..." počul som slabí hlas v mojej hlave.

Teda myslel som si, že to bolo v mojej hlave. V skutočnosti sa ma snažil Jimin prebrať. Na pár minút som omdlel. Teraz ležím vo vani plnej teplej vody.

Jimin sedí za mnou a ja sa opieram o jeho odhalenú hruď.

"Si v pohode?" šepne a prejde mi rukami po pleciach oblievajúc mi rany od biču.

"Hm..." ticho hlesnem.

"Taehyung"

"Zrazu sa zaujímaš?" poviem posmešne.

"Ja som sa vždy zaujímal" povie nechápavo.

"Ešte pred chvílou si zo mňa chcel vymrdať dušu"

"To by si nemal hovoriť..."

"Čo? Pravdu?" poviem a ponorím sa hlbšie do vody.

"A dosť" povie Jimin a rukami zíde nižšie, teda k môjmu rozkroku.

"Jimin daj mi už pokoj" snažím sa od neho odstrčiť, ale on ma jednoducho chytí za pás a priklincuje na mieste.

"Mnn..." vzdychnem keď začne rukou prechádzať po mojom stále rozcitlivenom mieste.
Pevne chytí moju narastajúcu pýchu a drsne po nej prechádza zhora dole. Jimin ma zozadu pevne drží a aj napriek mojim protestom pokračuje vo svojej práci.

Som príliž vyčerpaný na to aby som unikol jeho chtivým dotykom.

"J-jimin-ahh... Presta-mm"

Cítil som ako sa mi ho hlavy hnala horúčava. Štvrtý orgazmus po sebe už fyzicky ani psychicky nezvládam.

"Aahahhg" naposledy vzdychnem a vyvrcholím až sa mi zahmlie pred očami.

"Nabudúce si dávaj pozor na pusu" šepne mi do ucha a dá mi malý boštek na líce.

Konečne sa mi uvolnia napnuté svaly a ja opäť klesnem do vody. Tento krát sa naozaj neudržím a kompletne omdliem.

————————————————————

Ráno, akonáhle som otvoril oči, naskytol sa mi pohlad na Jiminove dvere od izby.
Do riti... Začal som si v hlave nadávať popritom ako som sa čo najrýchlejšie snažil vytrepať z postele.
No nebudem klamať, v prvom momente ako som sa postavil sa mi okamžite podlomili nohy. Bol som extrémne vyčerpaný a asi by som znova zaspal, kebyže ma v hlave neotravuje stále iba jedna myšlienka.

Každopádne som sa snažil zmyznúť z Jiminovej izby čo najrýchlejšie. Nemienil som tam stráviť už ani sekundu.
Jediná myšlienka, ktorá ma držala na nohách celú cestu do izby, bolo pomyslenie na Jungkooka. Čo asi včera robil keď som mu neodpísal...možno ho to ani nezaujimalo a možno sa naopak o mňa bál?!
Hneď ako som prišiel do izby pozrel som sa do zrkadla .Dosť ma totiž zaujímalo, ako sú na tom po včerajšej noci moje rany od biča. Pri pohlade na moje telo sa mi znova podlomili nohy.

To je idiot, nenávidím ho... Navyše mi ešte aj obliekol jeho oblečenie.
Lahol som si do postele a načiahol sa po notebooku, ktorý býval vždy na mojom nočnom stolíku.
No v tom som si spomenul, že som ho nechal včera večer v obývačke.

Dúfam že mi ho ten debil neschoval.

Z najposlednejších síl som sa rozbehol do obývačky.
Samozrejme, vedel som to. Nieže si ma privlastňuje, ale ešte mi aj schováva veci.

Nevedel som, či som bol viac smutný alebo nahnevaný ale môžem povedať, že slzy som mal na krajíčku.

Jediné čo by ma teraz dokázalo rozveseliť je rozhovor s Jungkookom.
V hlave sa mi zrazu vynorili dve otázky...
Mám alebo nemám mu zavolať?
Som síce extrémne vyčerpaný, ale v tomto byte nemienim stráviť už ani minútu.
Zbalil som si najhlavnejšie veci do ruksaku a nervózne som začal vyťukávať Jungkookove číslo.