•Made For Another• | taekook ff

17. kapitola

*Jimin's POV*

Okamžite som vybehol a hľadal Yoongiho. Na zemi už neležal a naokolo ho tiež nikde nebolo. Rozbehol som sa preto ďalej až k sedačke, na ktorej sme predtým sedeli. Samozrejme, vedel som to...

Yoongi na gauči ležal, teda konkrétne spal. Ale bol zlatý. V tej chvíli som si ale pomyslel, že ho okamžite musím dostať preč. Nemohli sme tu predsa ostať celú noc.

Pozrel som na hodinky...

"Do riti už je pol tretej... Yoongi vstávaj, beriem ťa domov!" nerád som ho budil, keď bol taký rozkošný aj napriek tomu, že bol opitý.

Prehodil som jednu jeho ruku cez moje rameno a podopieral ho. Stále mi niečo mlel do ucha, no nebolo mu nič rozumieť, keďže bol úplne na mol.

Ako sme sa tak tackali, teda... Yoongi sa tackal, ja som sa ho snažil udržať na nohách. Nikdy som ešte nezažil také ticho v uliciach Seoulu. Zrazu bolo aj Yoongimu rozumieť...
"Ji-Jimin ja-ja ťa mi-mi-milujem..." stále sa zakoktával.

Neveril som, že také niečo vyšlo z úst takého "tvrďáka" preto som sa začal hneď smiať, až som sa skoro neudržal na nohách.

Preto hneď ako som našiel najbližšiu lavičku posadil som na ňu. Najprv Yoongiho a potom som sa posadil aj ja. Stále som sa nemohol prestať smiať lebo Yoongi opakoval dookola to isté.
"Si opitý Yoongi, takéto veci by si mal rozprávať až keď budeš pri zmysloch." usmial som na neho, no videl som iba smutný pohľad a ako si utiera ešte stále mierne tečúcu krv z nosa.

"Je to pravda..." utrel si aj zvyšné kvapky a prekrížil ruky na hrudi.

Ja som sa ďalej smial a radšej som sa zadíval na hviezdy. Yoongi mi zrazu položil hlavu na rameno a zadíval sa so mnou. Nič nebolo krajšie ako hviezdy, ticho a tá chvíľa strávená s osobou, ktorú asi vážne ľúbim.

Zrazu ale tieto snáď najpríjemnejšie chvíle môjho života prerušilo pišťanie kolies.
"PARK JIMIIIIIN!!!" ozvalo sa z okolo idúceho auta.

"Ale nie... Teraz nie kurva..." povedal som si keď som videl z bočného okienka trčať Hoseoka.

Auto pred nami prudko zastavilo a vysoká osoba, ktorá mala cez tvár masku sa k nám začala približovať...

*Jungkook's POV*

Videl som ako sa Jimin začal hádať s nejakým chalanom. Nechcel som sa do toho moc zapájať, no zrazu som si spomenul, prečo ma vlastne Jimin bol zavolať. Trochu som odstrčil Jimina a uvidel som ako na zemi leží totálne na mol a zbitý Yoongi.

Rýchlo som k nemu pribehol a začal ho zdvíhať. Priznám sa teda, že aj keď chodím do posilňovne a zdvíham akokoľvek ťažké váhy, s Yoongim som mal dosť veľký problém.

Keď som ho konečne zodvihol a dotiahol ku stolu, automaticky si ľahol na koženú sedačku a okamžite zaspal. Ja som sa s ťažkým nádychom a výdychom posadil na gauč a bol som rád že žijem.

Po asi 20-tich minútach pozerania do stropu a čakania na Jimina, ktorý stále neprichádzal, sa vedľa mňa začal budiť Taehyung. Keďže si sťažoval, že mu je zle, neváhal som, zobral ho na chrbát a išiel s ním domov. Nechcel som aby mi tam skolaboval a pochybujem o tom, že by si chcel niekto začať s Yoongim, tak som teda odišiel...

Keď sme vyšli z baru tak asi po 50 metroch sa Taehyung začal sťažovať že chce chodiť sám, tak som ho teda opatrne vysadil na zem a čakal som či bude schopný prejsť aspoň pol metra...

Bohužiaľ, mýlil som sa. Taehyung totižto spravil 5 krokov a okamžite letel na zem. Neudržal som sa a začal sa mu smiať.

"Prečo sa mi smeješ?! Nesmej sa mi !"pozrel sa na mňa nevinným pohľadom popritom ako si žmolil oči.

"Ale zlatíčko ja sa ti nesmejem... ja-ja iba..." nevedel som ďalej čo mám povedať, preto som ho zdvihol a vzápätí na to som ho objal.

"Nemusíš ma objímať iba preto aby to vyzeralo, že ma máš rád!!" povedal opäť nevinným hláskom popritom ako si sadol do trávy, no tento krát mu začali tiecť slzy po červených líčkach.

Bože tak som tie líčka miloval. Už som to vážne nezvládol veď, kto by odolal takej dokonalej tváričke. Sadol som si k nemu a začal ho poriadne stískať.

"Ale TaeTae máš pravdu nemá ťa rád..." videl som ako mu hlava klesla medzi dlane.

"A vieš prečo?" chytil som ho okolo pása, z dlaní som mu vytiahol tvár a zadíval sa mi do očí.

"Ja ťa totižto ľúbim Taehyungie... Vieš... neskutočne ťa ľúbim." špičky našich nosov som mierne ošuchol a vzápätí som mu dal jeden dlhý bozk.

"Mali by sme už ísť! Doma nám bude lepšie." zobral som si do dlaní Taeho tvár a daj mu mierny bozk na čelo.

On sa iba usmial prikývol a pomohol som mu prejsť až ku mne domov...