•Made For Another• | taekook ff

12. kapitola

Po ceste nikto z nás neprehovoril ani slovo. Avšak tento krát nebolo pustené ani Yoongiho rádio. Prišlo mi to veľmi divné, keďže Yoongi ho mal vždy zapnuté.

"Pozri prepáč mi to. Spať môžeš s hocikým len... Ja-ja neviem čo ma to pochytilo, takže pochopím, keď sa so mnou teraz nebudeš rozprávať." snažil som sa mu ospravedlniť no Yoongi stále sústredil oči na cestu.

Akonáhle  sme prišli k Jiminovemu bytu, nahnevane som vystúpil z auta. Zazvonil som na zvonček a povedal Jiminovi nech okamžite zíde dole. On však naliehal, aby som prišiel za ním do bytu, lebo sa mu nechce ísť von. Vybehol som po schodoch a keďže som bol nahnevaný, pustil som sa doňho hneď medzi dverami...

"Si normálny?! Kde ho máš? Kde je, okamžite ma pusti dnu!" snažil som predrať cez jeho telo dovnútra, no bol až príliš silný.

"Čo zas máš? Prišiel si sa zase pobiť, alebo čo?" odpovedal celkom pokojne.

"Nie, prišiel som, lebo Taehyung utiekol a viem, že je určite u teba!" začal som kričať na celú chodbu.

"Okamžite prestať hulákať ,ukludni sa a ešte raz čo sa stalo?!"

"Ale netvár sa, že si nepočul. Taehyung niekam utiekol a ja viem na sto percent že je u teba." predral som sa cez neho dovnútra a začal sa pozerať po všetkých izbách v byte. Popritom ako som stále prehľadával byt, som začal chápať, že Taehyung tam naozaj nie je. Jimin bol stále opretí o zárubňu vchodových dverí. Akoby nechápal, čo som mu práve povedal.

"Hej prepáč, uh... Jimin?" opatrne som k nemu prišiel a chytil ho za rameno. V tom sa na mňa so slzami v očiach otočil.

"Chceš mi vážne povedať, že Taehyung sa stratil? Ako to?"

"To je dlhý príbeh, ale ak nie je u teba tak musí byť logicky niekde inde." chvíľu som sa snažil rozmýšlať, no keď ma nič nenapadalo nechcel som ďalej strácať čas.

"Prepáč, ale už musím ísť." rozutekal som sa preč, no v tom ma Jimin chytil za zápästie.

"Počkaj... Ak Taehyung utiekol, týka sa to aj mňa." pozrel na mňa dúfajúc, že mu dovolím ísť so mnou. Bol som na Yoongiho nahnevaný, ale toto som mu vážne nemohol urobiť. Jimin sa však tváril ako smutné šteniatko.

"Aah.. tak poď teda." zrazu mi vyšlo z úst, ani neviem ako. Ako sme tak kráčali dole schodmi, začal som ľutovať, že som mu na to prikývol. Veď Yoongi ma zabije.

Keď sme vyšli z vchodových dverí, Jimin si zrejme všimol, že v aute sedí Yoongi, pretože sa zasekol a ďalej nechcel ísť.

"Jungkook? Ehm... nezmienil si sa, že tu je aj Yoongi." toto bolo asi prvý krát čo som ho videl nervózneho.

"Ale prosím ťa... Nebuď nervózny, sme tu predsa kvôli Taehyungovi a nie kvôli vám."

Nervózne si sadol do auta a pozrel sa na Yoongiho. Ni od Yoongiho žiadna odozva neprichádzala keďže bol zrejme nahnevaný.

"Tak kam teraz Jungkook?" Yoongi sa na mňa otočil s pohľadom sériového vraha.

"Hmmm... ja vážne neviem. Jimin nenapadá ťa nejaké miesto kde by mohol byť?"

"No rád chodil fotiť do parku, ale je večer, takže tam už nebude a ešte rád chodil nakupovať do centra. Vždy keď bol nahnevaný chodil nakupovať!" odpovedal nervózne, no dúfajúc, že tam by sme ho mohli nájsť.

"Boha... Jungkook môžeš mi už povedať kam teda mám ísť?!!" zrazu nahnevane zhúkol Yoongi.

"Uh, No... Ehm, tak do centra teda." placho som odpovedal.

Celý čas po ceste do centra bolo v aute trápne ticho. Ako sme išli cez uličky centra a hľadali parkovacie miesto, napadlo mi, že kúsok odtiaľ kde práve sme je aj tá kaviareň kde som sa prvý krát s Taehyungom stretol.

"Yoongi! Okamžite zastav!" rýchlo som vykríkol.

"Si drbnutý?! Skoro som nabúral!!"

"Už viem kde by mohol byť!!" opäť som vykríkol a vybehol z auta.

"Vy ma tu zatiaľ počkajte." už som iba videl ako Yoongi položil ruku na Jiminovu vnútornú stranu stehna. Musel som sa pousmiať.

"Jasné." odpovedal ešte viac nervózny Jimin.

Pribehol som ku kaviarni a pozrel som sa cez výklad dovnútra.

No Taehyunga som nevidel. Rozhodol som sa vojsť dovnútra a pozrieť sa na stôl kde sme sedeli, keď sme tu boli spolu.

Samozrejme, vedel som to. Pri stole sedel Taehyung so sklonenou hlavou a oproti nemu bol na stole položený jeho obľúbený, ale nedotknutý jahodový koláč.

Podišiel som k nemu a kľakol si tak aby som mu videl do očí. Položil som jednu ruku na jeho stehno a druhou som mu utieral jeho červené líčka, ktoré boli stále pod návalom sĺz.

"Prosím len nie za Jiminom... prosím" vyzeral dosť vystrašene tak som sa rozhodol, že zavolám Yoongimu, že pôjdem s Taehyungom domov pešo.

Yoongi bol aj rád. Povedal, že pôjde niekam s Jiminom, nič viac nepovedal a ja už som to nechcel moc riešiť.

Prisadol som si k Tahyungovi, mierne ho chytil okolo pása a dal som mu návrh.

"Čo kebyže sa prejdeme domov, hmm??"

Taehyung už iba prikývol hlavou, chytil ma za ruku a išli sme spolu domov...