Zlomená myseľ ✔

Prológ

Ahojte, ako vždy by som chcela náhodného čitateľa upozorniť, že tento príbeh nepochopí, ak nečítal prvé dva dieli, ktoré nájde na mojom profile. Mojich drahých čitateľov vítam späť a teším sa na vaše komentáre. :)

Prechádzala som dlhou chodbou a za sebou som ťahala dlhé kráľovské šaty. Zdobili ma diamanty a vo vlasoch som mala čierne kvety. Užívala som si ten pocit moci. Všetci sa radšej schovávali, aby mi neskrížili cestu. Bola som ich vládkyňou, všetci ma museli počúvať a každý sa mi musel klaňať. Stačilo jedno zaváhanie a neľútostne som previnilca zabila. Až teraz som si uvedomovala, aký bol Alan slabý, ako bol príliš veľmi tolerantný. Strach, to bola najväčšia moc!

Zostala som stať pred dverami do komôrky, ktoré strážili dvaja rytieri. Prestali sa okamžite rozprávať a ani sa neopovážili na mňa pozrieť. 

,,Všetko ide podla plánu?" Opýtala som sa jedného z nich a položila som mu svoj dlhý špicatý necht na hrdlo. Čakala som na zaváhanie, čakala som na prejav vzdoru, aby som si mohla znova ruky zmáčať teplou krvou. Žiaden vzdor však neprišiel, bola som z toho sklamaná. 

,,Samozrejme, vládkyňa. Konáme tak, ako ste prikázala." Obaja boli zelený ako tie ropuchy, ktoré plávali v jazierku. Podradná férska vystrašená rasa! Preto sme boli utláčaní, preto lebo nevedeli využiť svoje dary a len so strachom v očiach féri stávali v kúte. 

,,Otvorte mi!" Môj hlas bol hrubý a jeden z rytierov mi vystrašene otvoril dvere. Nechali ma vojsť do tmavej komory, kde sa na zemi chúlila vystrašená žena s dieťaťom v náručí. Vstúpila som do temnoty a mágiou za sebou zavrela dvere. 

,,Čo chceš!" Počula som vystrašený hlas ženy, ktorá vo svojom náručí schovávala dieťa. 

Luskla som prstami a v miestnosti sa rozhorela fakľa. 

Dôkladne som videla na tvár kedysi krásnej Pandory, teraz bývalá vládkyňa vyzerala strhaná, špinavá a jej tvár bola spuchnutá z jej sĺz. Stála som nad ňou, ako veľkolepá víťazka a len som si užívala svoju výhru. 

,,Porozprávať sa? Dať ti menší návrh?" Spravila som krok bližšie ku nej a Pandora automaticky si pritiahla dieťa ešte viac k telu, tomu sa to však nepáčilo, pretože dieťa začalo plakať. ,,Vidím, že máš záujem sa so mnou rozprávať." Jednou rukou sa chytila za hlavu a druhou sa snažila utíšiť plačúce dieťa. Snažila sa sama seba presvedčiť, že tu nie som. 

,,Nechcem ťa počúvať." Krútila hlavou. 

,,Ale môžeš. Totiž ja som šľachetná, vždy som šľachetnou bola. A preto sem prichádzam ako spravodlivosť a dávam ti návrh. Môžem teraz teba a tvojho syna, okamžite bezbolestne zabiť. zaspíš s ním, nebudeš trpieť. Alebo ti navrhujem, aby si navždy odišla z dvora." Dohovorila som a naschvál som čakala na Pandorinu reakciu. 

,,Prečo by si bola taká milosrdná? Zničila som vám životy." Nahlas som sa zasmiala, videla som v  jej očiach tú hlúpu nádej. 

,,Milosrdná? Aká milosrdná! Totiž, ak odídeš z dvora, dám ti náskok. Najskôr budem loviť tvojho syna a potom zabijem krutou smrťou aj teba. Za to, že ti dovolím odísť, zaplatíš tú najväčšiu cenu, zomrieš veľmi bolestivou smrťou a tvoju kožu si vystavím na pamiatku na strechu veže v ktorej spávam." Vycerila som na ňu svoje zuby a strašidelne som sa zasmiala. Pandora od strachu sa začala triasť a znova plakala. ,,Za to čo si urobila Kataríne, ťa zničím. Dávam ti však deň na to, aby si sa rozhodla. Žiaden môj rytier teba a tvojho syna nezastaví, môžeš kedykoľvek ujsť. Alebo tu zostať a zomrieť s česťou, čo sa tvojmu drahému manželovi, nepodarilo." 

,,Čo sa to s tebou stalo?" Spýtala sa ma so slzami v očiach. ,,Bola si inou."

,,Prispôsobila som sa ku vaším špinavým trikom." 

XXX

Bola som pobavená, keď nie ani do dvoch hodín, Pandora zmizla aj spolu so svojim synom. Bude aspoň zábava. Ako keby verila, že by sa mohla predo mnou v tomto svete schovať. Zničím ju, umučím ju oveľa viac, ako ona mučila Katarínu. 

Vošla som do komnaty a zostala som prekvapene hľadieť na muža, ktorý mi sedel na posteli. Zabila by som ho okamžite, keby ma nezaujal. Bol to Ross, pozeral sa na oheň, ktorý horel v mojom krbe a nič iné nevnímal. 

,,Halo?" Pristúpila som ku nemu a zamávala som mu rukou pred tvárou. Vnímal? Smrť teda bola príšerná. 

,,Zabi ma." Vyslovil, no v jeho očiach som nevidela ani jednu emóciu. 

,,Prečo? Znova žiješ, čo keby si sa skúsil usmiať?" Štuchla som do neho a posadila som sa vedľa neho na posteľ. 

,,Život je príšerný. Ver mi, oveľa lepšie je byť mŕtvym a ja chcem znova odpočívať pri mojich blízkych." 

,,Tvrdíš mi, že je lepšie byť mŕtvym? Tomu neverím, len si sa ešte nespamätal z toho, že žiješ." Prekvapila som sa, keď Rossova chladná ruka ma pevne chytila.

,,Smrť je tá správna cesta, Adalein aby to utrpenie, ktoré prežívaš nadobro skončilo." Hľadel mi do očí, bol to však nadmerne chladný pohľad.

,, Aké utrpenie, žiadne neprežívam!" Vytrhla som sa mu zo zovretia a mračila som sa na neho.

,,Teraz nie, lebo sa rozprávam s tou druhou, rozprávam sa s tvojou mágiou. No pravá Adalein, by tak tiež prosila o smrť."

,,Pravá Adalein bola slabá a už je mŕtvou." Na moje prekvapenie sa na Rossovej tvári objavil chladný úsmev. 

,,Nahováraj si to, no to dievča je v hĺbke tvojej duše."

,,Ako to sakra vieš? Ako vieš, aká som? Bol si mŕtvy! Vôbec ma nepoznáš."

,,Mŕtvy vidia všetko, vidím ti každú čiernu šmuhu a každú svetlú stránku, ktorú máš vo svojej duši, ktorá kričí absolútnou agóniou."

XXX

Viktor bežal a nedával si vôbec pauzu. Pichalo ho v boku a bol dokonca donútený aj zahodiť svoje meče, aby bežal rýchlejšie. Chystal sa na Freoské územie vstúpiť bez zbraní a bez šanci na to, aby si ho aspoň vypočuli. 

Riskoval, riskoval všetko len preto, aby zachránil Adalein. 

Cítil zvláštne emócie, keď sa chcel pozrieť do jej mysle, obklopila ho len temnota, ktorá ho nesmierne desila. Adalein bola stratená ako keby ju niekto posadol. 

Bežal k hlavnej bráne a z diaľky uvidel mužov, ktorí si ho všimli a ktorí ho už očakávali. So zdvihnutými rukami sa ku ním blížil a pred nimi sa zvalil na kolená. 

,,Nezabíjajte ma. Mám dôležitý odkaz pre vládcov." Hovoril Viktor a čakal na to, či ho muži chytia. Nechytili ho však. 

,,Utekaj, sídlo je hore nohami, už to vieme." Povedal mu jeden z rytierov, vďačne sa na neho pozrel, no ako mohol Markus a Robert vedieť to čo sa stalo? 

Viktor nečakal na nič a rozbehol sa hlavným vchodom do veľkej siene. Počul hlas Roberta a vydal sa za ním. Otvoril veľké dvere, ktoré viedli do rokovacej siene a zarazene zostal stáť medzi dverami. Sledoval férov, ktorý tam stáli a absolútne ignorovali jeho príchod. Vládca Robert a Markus sa skláňali nad nejakými papiermi so ženou s bielymi vlasmi.

,,Adalein, vďaka bohu, čo sa ti to stalo?" Pristúpil ku žene Viktor a chytil ju za plece, chcel ju pevne objať. 

Keď sa však bielovlasá žena na neho pozrela, nebola to Adalein. ,,Viktor máme veľký problém." Povedal Markus chrapľavým hlasom.

,,Kde je Adalein?" Spýtal sa Viktor.

,,Adalein je preč." Odpovedala mu Lana.

Ďakujem vám za prečítanie. :)

Čo hovoríte na prológ?