Zlomená myseľ ✔

19. Kapitola

Po chvíľke ticha a syčania Roberta, zdvihla ruku ďalšia osoba. Na moje prekvapenie, zdvihol ruku samotný prorok, môj dokonalý otec Lorenzo. „Dobrovoľne sa, ehm, hlásim?" zvolal. To vyvolala oveľa hlbšie ticho a prekvapený pohľad oboch jeho spoločníkov.

„Zbláznil si sa dedo? Tu ide o vážnu vec!" Lana mu tľapla po ruke, aby ju okamžite dal dole. Prorok však vnímal len mňa. Následne však Robert tľapol po ruke Lane, aby sa aj on nehlásila.

„Ty sa nehlásiš, tvoja smrť nebude dobrý nápad!" protestoval Robert, mohla som priam vidieť tých tisíc bleskov v jeho očiach s ktorými sa pozeral na férsku čarodejnicu.

„Nemôžeš mi vtom brániť!" zrevala po ňom.

„On nemôže, no ja môžem," pridal sa do menšej roztržky Alexander, ktorý všetkých sledoval pozornými očami. „Nemôžeš to byť ty Lana, si až príliš veľký zdroj mágie, ak by sme ťa zabili, tvoja mágia by sa pripútala na Adalein a to by potom zabilo nás všetkých. Za to prorok sa prihlásiť môže." Mala som sto chutí Alexandrovi ublížiť za tú poslednú vetu. Prorok sa nemohol nechať len tak ľahko zabiť, potrebovala som sa s ním porozprávať. Keď som ale však na neho hľadela, v myšlienkach ma nenapadli žiadne slová, nič čo by som mu po tých rokoch mohla povedať. Na jazyku som mala jediné slovo – otec. A to som mu rozhodne povedať nechcela! Keď som sa však pozornejšie na neho dívala, moje telo sa začalo triasť. Pocítila som ruku na svojom pravom pleci a chcela som nepekne ublížiť tomu, kto to urobil. Pozrela som sa však na zjazvenú tvár Kataríny.

„Vydrž ešte chvíľku, Adalein." Náhle Katarína zdvihla ruku, čo miesto ticha vyvolalo nesúhlasné kvílenie Alexandra.

„Zbláznila si sa? Ty chceš zomrieť? Si ešte len decko!" protestoval jej dokonalý a veľkolepý čarodejník, no Katarína začala rýchlo krútiť hlavou.

„Nie, ja budem tá z troch, ktorá sa vráti späť. Potrebujeme len ďalšieho dobrovoľníka, ktorý pôjde na smrť," vysvetlila Katarína. Všetci sme sa navzájom na seba pozerali. Na prvý pohľad bolo jasné, že ani jeden čarodejník sa na smrť nebude hlásiť dobrovoľne a o Alexandra sme prísť neohli. Tak tiež som sa nemohla prihlásiť ja a Lana, malo by to katastrofálne následky.

„Viem o vhodnom kandidátovi, ktorému to bude jedno." Po chvíľke sa ozvala Lana a pohľady sa upriamili na ňu. „Miranda, v sídle je už aj tak skôr mŕtva ako živá férska čarodejnica a s minimálnym náznakom moci, aj keď zomrie, jej moc zoberiem na seba, aby sa nič Adalein nestalo." Nikto neprotestoval. Zdal sa to dokonalý nápad, lenže o ňom nevedela Miranda a Acario. Môj otec mi však prišiel dosť slizký, aby sa obetoval pre väčšie dobro a Katarína bola vo veľkom nebezpečenstve. Práve preto mi neuniklo, že si ju Alexander zobral bokom a niečo jej so zdvihnutým prstom vysvetľoval. Následne Katarína pokrútia hlavou a on sa na ňu zamračil. Zdvihol obe ruky v obrannom geste a s krútiacou hlavou od nej odchádzal.

Ja som k nej zamierila a presne tak isto ako ona pred chvíľkou, som jej položila ruku na rameno. „Čo hovoril?" opýtala som sa jej.

„Že je vysoká pravdepodobnosť, že skončím mŕtva. Hocijaký duch by ma vraj mohol napadnúť a prinútiť zostať a že potom nepozná spôsob, ako by ma dostal späť medzi živých." Pomaly mi vysychalo v ústach.

„Možno by sme mohli nájsť iného dobrovoľníka," povedala som, no Katarína pokrútila hlavou.

„Nie, Adalein. Ak budeme dlho hľadať, aj tak tam všetci skončíme mŕtvi." V tom mal Katarína pravdu. Chystala som sa jej povedať povzbudzujúce slová, no nemusela som ho ani vidieť, aby som vycítila, že stojí za mojim chrbtom.

„Adalein," znova na mňa prehovoril prorok a ja som sa mierne striasla.

„Nechám vás," povedala Katarína a nasmerovala si to k Alexandrovi, ktorý sedel na mramorových schodoch.