Zlomená myseľ ✔

6. Kapitola

Sedela som na svojom veľkolepom tróne a pozorovala som okolie. Hneď z rána som bola mimoriadne potešená, lebo ma dal zavolať sám Dimitri, aby mi povedal ďalšie výsledky z výpravy. Vedela som, že buď chytili Pandoru alebo jej syna zabili, lebo pred tým si ma nikdy nedal zavolať, skôr sa mi priam vyhýbal, lebo vedel že keď zistím, že neuspeli, tak dám niekoho zabiť.

Usmievala som sa, no úsmev na mojej tvári bol falošný. Mala som okolo seba všetok bohatstvo a nič mi nemalo chýbať, no ráno keď som sa zobudila som zistila, že Viktor neleží v posteli a že nie je nikde v celom sídle. Opustil ma? Odišiel ber rozlúčky? Alebo potreboval ísť len na čistý vzduch. Niečo mi hovorilo, že keby ma opustil, tak by zanechal po sebe aspoň nejaký prašivý list, no následne som si spomenula na deň, keď sa narodila Paulin a on zmizol bez toho, aby dal čo i len o sebe vedieť. Viktor sa však už musel poučiť, nebol na toľko sprostý, aby robil dookola tie isté chyby.

Dimitri vošiel do sieni a v rukách držal niečo zabalené. Tento krát sa na mojej tvári objavil úprimný úsmev a automaticky som stala z trónu. Vedela som, že drží v rukách malé mŕtve dieťa, videla som mu to na očiach. Prednedávnom v nich mal zápal, teraz som v jeho očiach videla len minimálne náznaky života.

„Takže, aké novinky máš pre mňa?" opýtala som sa ho a on na moje prekvapenie reagovalo veľmi zvláštne. Hodil mŕtve dieťa ku mojim nohám. Prišlo mi to od neho dosť surové, myslela som si, že bude aspoň mŕtveho starého princa chrániť alebo sa k jeho telu správať s rešpektom, no on to mŕtve dieťa priam šmaril o zem.

„Vládkyňa, splnil som to o čo ste nás žiadali," povedal mi, no ani raz sa mi nepozrel do očí. Nohou som odokryla prikrývku z mŕtveho dieťaťa a usmiala som sa. Každé dieťa vyzeralo rovnako, no vážne som pochybovala, že by mal Dimitri odvahu na to aby ma oklamal.

„Kde je Pandora?" položila som mu ďalšiu otázku a spravila som krok k nemu, on automaticky spravil krok odo mňa. Jeho telo sa roztriaslo, pocítila som obrovské napätie v miestnosti. Možno sa mi to zdalo, no tiež som cítila jeho strach.

„Pandora nám stihla ujsť," odpovedal mi priamočiaro a bez záchvevu hlasu. „Nejaké rozkazy? Chcete vládkyňa, aby sme ju našli a zabili aj ju?" Pochopila som, že takto vyzerá fér, ktorý bol nútený urobiť niečo, čo sa mu priečilo. Dimitri bol zlomený, ba sa mi zdalo, že bol sto krát viac zlomenejší, akou som voľakedy bola ja.

„Nie, ešte nie. Nechajte ju žiť, práve teraz nie je dôležitá, ona sama nemá absolútne žiadny nárok na trón a keďže je jej parchant mŕtvy, ja môžem znova pokojne spávať." Poklonil sa mi, očividne chcel odísť, no ja som zdvihla prst. „Dám vám však inú úlohu. Chcem od teba Dimitri, aby si mojich mužov pripravil na bitku." Nechápavo nadvihol obočie.

„Chcete svojich mužov zmlátiť, vládkyňa?" Aspoň na nepatrnú chvíľku som videla žiaru v jeho očiach, keď sa rozhodol, že si bude zo mňa uťahovať.

„Viesť moju armádu dokážeš aj bez jazyka, len ťa upozorňujem Dimitri, aby si sa naučil slušne správať. Chcem ísť do vojny, zaútočíme na sídlo ľudského proroka a chcem aby ten útok bol úspešný." Znova nadvihol obočie. Videla som ako sa mu priam v hlave varia myšlienky.

„Vládkyňa, nemyslím si úprimne, že je to najlepší nápad. Sídlo ľudského proroka je asi to najviac chránené na celom svete. Najskôr by sme mali vypracovať plán a oslabiť ho zvonka. Spáchali by sme samovraždu keby sme sa vrhli bezhlavo na miesto, kde ľudia žijú od počiatku ich zrodenia."

„Zabúdaš Dimitri na to, že sú to len obyčajní ľudia, hlúpe podradné a veľmi smrteľné bytosti, ktoré mi zašliapeme ako mravcov. S mojou mágiou premením hocijaké dobre chránené sídlo na domček zo slamy, ktorý sfúknem jedným výdychom." Dimitri mi chcel niečo povedať, no znova som ho umlčala. Za jeho chrbtom sa objavila Viktorova mohutná postava, ktorá sa mračila. „Odíď," povedala som Dimitrimu a on to až príliš rýchlo využil. Poklonil sa mi a zmizol. „Kde si bol?" opýtala som sa ľahostajne Viktora a sadla som si znova do svojho trónu.