Zlomená myseľ ✔

12. Kapitola

Katarína už naďalej nemohla vydržať napätie, ktoré zavládlo v miestnosti. Pozerala sa na zvláštne svetielko v Adaleininých očiach, ktoré sa však postupne strácalo, pretože si uvedomovala, že on je jej otec. Zasiahlo ju to tak hlboko a Katarína jej rozumela. Tiež jej bolo z toho zle, nedokázala ani kamarátke pomôcť, aby sa upokojila, lebo čarodejníci sa museli s ňou rozprávať. Odstrkovala ich od seba a oni začali na ňu páliť mágiou a Adalein tam len tak sedela s uslzenou tvárou a nebránila sa pred mágiou, ktorá ju mučila a zväzovala.

Katarína vedela, že pre Adalein je najhorší pocit byť bezmocná a niekým väznená. Prosíkala pohľadom Alexandra, aby to zastavil, no ten jej pohľady ignoroval, sústredil sa len na Adalein.

Snažila sa zhlboka nadýchnuť, no pichlo ju pri srdci. Zložila sa na zem a oprela sa o stenu. Ako malé dievčatko stávala pred týmito dverami, čakala na svojho otca. Ako malé dievčatko si Katarína hovorila, že raz tu bude ona sedieť a bude milujúcou a veľkolepou kráľovnou.

„Katarína? Si v poriadku?" spýtal sa jej Alexander, ktorý vyšiel za ňou. Naschvál ignoroval prosby v jej očiach?

„Mučia ju, nebudem sa na to pozerať, je to tak neľútostné!" povedala trošku hlasnejšie ako mienila. Alexander zostal nad ňou stáť, no ona sa mu nepozrela ani do očí, oblapila si nohy a snažila sa dýchať.

„Je to však nevyhnutné, musíme Adalein upokojiť, inak by to mohlo skončiť veľmi zle."

„Je to vaša chyba, že ste ju rozrušili. Načo sa hrabala v tak starých spomienkach? Komu to bolo k úžitku, ju to zlomilo!" Jej myseľ vedela, že Alexander neurobil nič zlé a nemala by sa na neho hnevať, no jej srdce vyhrávalo. „To dievča si už toho vytrpelo dostatočne, pokiaľ ju chce banda tvojich kamarátov znova mučiť, tak ju radšej zabite!" naozaj to vyslovila nahlas? Adalein by mala zomrieť aby netrpela.

„Nemôžeme ju zabiť, jej mágia by sa pripevnila na ďalšiu férsku čarodejnicu. Buď na Lanu alebo na jej dcéru, to by náš problém nevyriešilo. A bolo potrebné nazrieť do jej mysle, aby Elizabeth zistila, čo sa s ňou deje. Myslela si, že ak uvidí smrť svojej matky, tak ju to k niečomu vyburcuje, nemala najmenšieho tušenia, že to takto skončí." Naozaj sa snažil tak hlúpo brániť?

„Nechaj ma na pokoji, choď si za svojou radou a mučte naďalej Adalein. Hrajte sa na spravodlivých a pritom ste len banda hlupákov."

„Katarína, čakal som celé roky na deň kedy som sa s tebou stretol. Môžeš sa hnevať na celý svet, no nemôžeš sa hnevať na mňa. Myslíš si, že som toto niekedy chcel? Že som chcel aby Adalein prepadla temnej moci? Alebo, že som chcel aby sem prišla rada, pretože som ja bezmocný?"

„Moment, na niečo som si spomenula. Prečo si vtedy vymámil od Adalein sľub, že ti bude týždeň slúžiť?" pozerala sa mu do očí a chcela vidieť v nich niečo iné. Náhle sa postavila a stála mu zoči voči. „Vedel si to, vedel si, že sa jej toto stane a preto si túžil po tom sľube, chcel si ju mať pod kontrolou." Alexander odvrátil od nej pohľad.

„Nevedel som to naisto. keď som cítil mágiu z Adalein bolo mi jasné, že raz vybuchne. Myslel som si, že ju to zabije, no chcel som si nechať zadné dvierka, keby sa niečo pokazilo. A aj sa pokazilo."

„Si ešte väčší hlupák, ako som si myslela. A ty mi máš byť rokmi súdený? Ako by som mohla byť s takým sebcom."

XXX

Lana sa ku mne predierala pomedzi čarodejníkov a kľakla si. Ležala som na zemi a snažila som sa dýchať. „Hej, Adalein," videla som na nej, že aj ona je mierne vyvedená z miery. „Musíš ma teraz počúvať."

„Nie, musím nájsť proroka, musím sa ho opýtať, že prečo. Musím vedieť došľaka, prečo to urobil. Prečo mne, prečo mojej mame." Krútila som hlavou a cítila som ako mi prudko bije srdce. Pocítila som teplý pramienok, ktorý mi začal stekať z nosa. Automaticky som si ho udrela a na ruke sa mi objavila krv.

„Prestaňte ju zväzovať svojou hlúpo mágiou! Ubližujete jej!" štekla po ostatných čarodejníkoch Lana a pocítila som v miestnosti jej mágiu, ktorá začala okolo nás vytvárať štít. „Adalein, spýtaš sa ho, no teraz musíš spolupracovať." Znova som však začala krútiť hlavou, musela som proroka vidieť, musela som ho vidieť na vlastné oči a presvedčiť sa, že my dvaja si nie sme vôbec podobný.

„Musí sem prísť prorok, musím ho sem doviesť a potom bude všetko zase v poriadku."

„Čo ak by si ty zostala tu, zodpovedala na pár otázok a ja by som išla po proroka? Prisahám ti, že ti ho dovediem až ku nohám, a že ťa nesklamem." V jej očiach so videla, že to myslí vážne.

„Lana, toto by som mala urobiť ja."

„Ty sa teraz musíš dať do poriadku. Adalein, je dôležité aby si myslela na svoju rodinu, je dôležité poraziť tú odpornú suku, ktorá mne a tebe už toľko neubližovala. Čarodejníci sa chcú prostredníctvom teba spojiť s bohyňou Elenou. Dovoľ im to, ja prinútim proroka sem prísť." Prišlo mi to nesmierne šialené, aby práve Elena si na mňa zasadla. Prečo by to robila? Nikdy som sa k nej nemodlila a ani som na ňu bohvieako nemyslela. Zväčša ma chceli zabiť tí, ktorí zbožňovali Ericha, aby sa už boh na nich nehneval. No, keby ma chcela bohyňa zabiť len za to, že som férska čarodejnica, zabila by predsa aj Lanu a moju dcéru. Paulin, musela som myslieť na Paulin.

„Pokús sa proroka priviesť živého. Ja zatiaľ odkážem od teba Elena, že je to skurvená mrcha." Lana sa na mňa usmiala a podala mi ruku.

„Buď neľútostná, Adalein. Len tak my dve dokážeme prežiť." Prikývla som a postavila som sa na nohy.

XXX

Lana sa stále necítila príliš dobre, zdalo sa jej, ako keby sa znova dusila vodou, no sľúbila Adalein, že proroka privedie. Al keby ju to malo stáť vlastný život, musí mu povedať, že Adalein vie, že je jeho dcéra a že sa s nim chce v miery porozprávať.

Lana si myslela, že to bolo od nej totálne šialené. Chcela pokúšať bohov a vidieť, ako dlho ju nechajú nažive. Rozhodne nemala prežiť mágiu Adalein, rozhodne nemala prežiť ani toľko rokov v podzemí a tentoraz by rozhodne nemala prežiť ani návštevu toho nebezpečného človeka.

Obliekala si kabát a uvažovala, či by si mala zobrať aj meč. Mierne sa zľakla, keď na ňu niekto položil ruku.

„Je to samovražda, nemôžeš za ním ísť!" Do očí jej hľadel práve Robert. Po tom čo mu povedala si myslela, že s ňou už nikdy neprehovorí, no on tu stál. Bol aj on šialený?

„Ja však musím ísť, sľúbila som to Adalein a je to aj moja povinnosť." Robert len chvíľku na ňu hľadel a potom prikývol. Zobral si svoj plášť a tiež aj meč, ktorý si pred tým chcela zobrať Lana. „Ty so mnou nejdeš."

„Skús mi v tom zabrániť. Ledva stojíš na nohách, tvoja mágia ma tu neudrží." 

Ďakujem vám za prečítanie. :)