Zlomená myseľ ✔

14. Kapitola

„Pokiaľ budeš krvácať, ona nebude môcť odísť. Potrebujeme sa s ňou aspoň na chvíľku porozprávať," hovorila mi čarodejnica Elizabeth. Práve teraz mi to prišlo absolútne praštené, naozaj chceli vyvolať nejakú imaginárnu bohyňu pomocou mojej krvi? Nepáčilo sa mi to, čo ak ma chceli oklamať? Nestihla som však nič namietať a Elizabeth mi podrezala žilu.

„Zbláznila si sa?"

„Nevykrvácaš, si férka." Zaujala svoje miesto v kruhu a čarodejníci sa chytili za ruky. Stála som v strede a sledovala som svoju krv, ktorá kvapkala na podlahu. Moje zranenie sa čoskoro začne hojiť, dúfajme, že nie príliš rýchlo.

Čarodejníci rozprávali zaklínadlo a ja som sa náhle cítila neosvoja. Niečo sa so mnou dialo, čo to robili? V tom som pocítila bolesť a prestala som koordinovať svoje telo. Došlo mi, že oni nie len že vyvolali očividne Elenu, oni jej poskytli moje telo! Nikto ma na to neupozornil.

Desiaty čarodejníci sa neprestávali držať a deviati z nich stále kúzlili, jedine Elizabeth zdvihla hlavu a pozerala sa do mojich očí. „Drahá bohyňa, museli sme vás povolať z vášho sveta, musíme sa porozprávať," začala úctivo hovoriť Elizabeth a kývla hlavou ako keby sa chcela pokloniť.

„Za túto drzosť vás všetkých nechám zhorieť v pekle!" prehovorila mojim hlasom, no ja som tie slová nemienila vysloviť. Začala som proti nej bojovať, no čarodejníci sa sústredili na to aby ju držali v mojom tele.

„Prečo to robíte? Prečo jej ubližujete? Nemohli sme si nepovšimnúť, že trávite myseľ férskej čarodejnici, že ju chcete zničiť, no tým ničíte aj nás. Nikto nemá právo ovládať takú moc."

„Vy ste naozaj takí hlupáci, že vám to nedošlo? Nejde mi o Adalein, prostredníctvom nej vykonávam len to čo je nevyhnutné."

„A čo je také nevyhnutné?" opýtala sa Elizabeth.

„Zabijem vás, zabijem vás všetkých do bodky a očistím ľudský svet od férov, upírov a tých, ktorí nosia mágiu."

„Prečo by si to robila?" Elizabeth jej prestala vykať a nechápavo sa na ňu pozerala. Prečo by ich bohyňa chcela zavraždiť všetkých nadprirodzených?

„Pretože vás všetkých nenávidím. Erich nikdy nemal stvoriť férov, zničilo ho to. Kvôli vaším hlúpym hádkam, môj Erich zmizol. Zahynul v deň, keď sprostí féri zničili jeho svet Polouse. Odvtedy blúdim na druhej strane sama a snažím sa nájsť spôsob, ako by som sa znova vrátila k môjmu milovanému druhovi a Boh ľudí mi ho aj ponúkol, ak očistím jeho svet od vás, dovolí mi odísť za láskou môjho života," na chvíľku sa odmlčala. „Neberte si to osobne Elizabeth, nemám nič proti čarodejníkom, no musia žiaľ trpieť za férov. Nechcela som to, ale on chce mať v tomto svete čistú rasu ľudí. A preto vás prostredníctvom Adalein, zničím."

„Ako nás plánuješ zničiť?" odhodlane prehovorila Elizabeth.

„Tak, že navýšim ešte Adaleininu mágiu a keď príde tá pravá chvíľka, zabijem Lanu a Paulin, aby jej mágia vybuchla a šírila zvuk, ktorý budú počuť všetci tí, ktorí majú lepší sluch ako ľudia, tých všetkých to zabije. Je to dokonalý plán, budete trpieť len chvíľku, no naisto vás to zabije, "odpovedala Elena a čarodejnici prestali kúzliť. Bohyňa sa však ešte stále zdržiavala v mojom tele. V miestnosti zavládla panika a toľko zdesených pohľadov sa na mňa pozeralo, až som to už nemohla vydržať.

„Vypadni!" počula som samú seba zakričať a na moje prekvapenie to aj fungovalo. Moja ruka prestala krvácať a Elena zmizla z môjho tela.

„Tak to sme v riti," povedal omámený Alexander a všetky oči v miestnosti sa upriamili na mňa.

„Prvom rade zachránime tých, ktorých milujeme a potom ma môžete zväzovať." Zavelila som tento krát ja a na moje prekvapenie nikto mi nezačal odporovať. „Takže, dá sa nejako zabiť samotná veľká, no totálne hnusná bohyňa?" Znova sa na mňa pozerali, očividne si mysleli, že mám o koliesko menej. No, ak sa bohyňa dala vyvolať, rozhodne sa ju nejakým spôsobom dalo zabiť. „Hovorila predsa, že jej druh boh Erich, zmizol po zničený sveta. Možno aj ju sa dá zničiť."

„Máš pravdu, možno aj Elena sa dá zabiť, no neviem či si tým príliš pomôžeme. Počula si, že ľudský boh sa nás chce zbaviť."

„Tak musíme zmeniť jeho názor. Čo keby ľudia a ostatní začali spolupracovať?" prehovorila tento krát Elizabeth a ja som pomyslela len na to, ako si v miery podávam ruku s mojim otcom prorokom a objímam ho. Bolo mi z toho zle.

XXX

Viktor si myslel, že ich niekto sleduje. Keď mu to potvrdil aj Markus, tak si uvedomil, že celý ten čas nebol paranoidný. „Koľko ich je?" spýtal sa pošepky Markus.

„Nemám tušenia, neviem ani čo sú zač," priznal sa. Muselo ich buď veľmi málo alebo boli vycvičený na to aby kráčali naraz.

„Môžeme im ujsť?" pridala sa do ich rozhovoru Rorry, ktorá za ruku držala princeznú. Nepáčil sa jej pocit, že by mali muži s niekým bojovať a Paulin by mala vidieť krv.

„Môžeme sa o to pokúsiť, no lepšie by bolo, keby si ušla ty s Paulin a ja s Markusom by sme sa o to postarali," povedal Viktor a Rorry pocítila strach. Musela si priznať, že sa úprimne bála o Markusa, bola na neho odporná, no rozhodne nechcela, aby sa vládcovi niečo stalo.

„Nie, nemôžete ísť za nimi. Nemôžete mňa a princeznú nechať samú, čo keby nás niečo prepadlo? Potrebujeme vás po našom boku." Rorry sledovala, ako sa Paulin načiahla za svojím otcom a Markus ju zobral na ruky. Obľúbila si až príliš malú princezničku. Páčilo sa jej, keď ju mohla nosiť na rukách a česať jej vlásky. V neprítomnosti Adalein sa cítila ako jej mama.

„Fajn, tak si musíme pohnúť, keby niečo tak sa schováte," prikázal Markus a dal Paulin bozk do vlasov.

Netrvalo to však dlho a Viktorove zlé pocity sa naplnili. Dobiehali ich a už mohol počuť, že ich bolo päť, a že to boli ľudský muži. Rytieri to však nemohli byť, prečo by boli tak ďaleko od ich územia? Poslali Rorry s Paulin schovať sa do hustého lesa a Viktor s Markusom čakali na ozbrojených mužov.

Keď ich Viktor uvidel došlo mu, že to boli dezertéri, museli utiecť z armády ľudského proroka, Viktor sa úprimne ani nečudoval mužom ktorí zdrhli a ktorí si chceli zachrániť život. Každí musel cítiť, že sa chystá vojna. Uvedomil si však, že ich meče boli iné a bola na nich červená farba, potierali si ich.

„Markus, vráť sa za Rorry a utekajte, dobehnem vás!" Mladý vládca rozhodne nemohol pochopiť Viktora, ktorý ho posielal preč.

„Chce ti pomôcť," povedal Markus zmätene.

„Markus, okamžite zmiznite!" zhúkol po ňom trošku hlasnejšie a muži sa zasmiali. „Nechceš predsa skončiť ako tvoj brat Milan. Tvoja dcéra ťa potrebuje."

Markusovi došlo, aké nebezpečenstvo im hrozí.

„Viktor?"

„Zdržím ich." 

Ďakujem vám za prečítanie. :)

Len jedno PS: Papá Viktor.