Zlomená myseľ ✔

11. Kapitola

Rorry sa cítila príliš malátne. Posledné dni ju nesmierne vyčerpali a ešte k jej zdravotnému stavu nepomáhalo, že sa musela vydať spolu s vládcom Markusom a Viktorom na cestu. Markus odmietal v Robertovej neprítomnosti, nechať Paulin samú a preto zobrali aj ju, aby sa počas cesty mohla o malú princeznú starať.

Zahmlilo sa jej pred očami. Späť ju vrátila do reality až Viktorova mohutná ruka, ktorá ju chytila. „Rorry?" spýtal sa Viktor nechápavo a chvíľku ju podržal, aby znova našla rovnováhu.

„Čo to robíš?" tento krát sa opýtal Markus, ktorý išiel pred nimi a keď sa otočil uvidel, ako Viktor drží Rorry. Tá pochopila žiarlivosť, ktorá sa objavila na vládcovej tvári. Už jednu ženu mu predsa Viktor prebral. Rorry sa však o tú žiarlivosť už nemienila zaujímať.

„Som v poriadku. Je mi len trošku teplo," ubezpečila Viktora a ten ju pustil. Chvíľku ju ešte sledoval, no potom sa od nej vzdialil. Nechcela aby sa Markus na ňu zameral a venoval sa jej, chcela kráčať sama, no vládca dal Paulin na starosť Viktorovi a nasmeroval si to ku nej.

„Ak ti nie je dobre, môžeme na chvíľku zastať a odpočinúť si," začal sa Markus o ňu starať. Rorry sa dala do kroku a ignorovala ho. „Rorry, nemusíš ísť nasilu."

„Nejdem nasilu. Som v poriadku." Markus ju chcel chytiť za ruku, no ona sa uhla. Pochopil, že ho odmieta.

„Môžeme sa niekedy porozprávať osamote?" spýtal sa naivne dúfajúc.

„Nemyslím si vládca, že máme na to čas. Svet sa rúti do záhuby, mali by ste sa viac venovať svojej právoplatnej manželke." Pri tej vete zamrzli obaja, aj Viktor a aj Markus. Rorry si všimla, ako sa muži na seba pozreli.

„Rorry, kedy to už pochopíš? Adalein je moja manželka, no už dávno ju nemilujem. Nikdy som ju ani poriadne nemiloval, bolo to len zaslepenie." Neverila mu však ani jedno slovo.

„Zaslepenie, to presne si povedal aj Adalein, že aj ja som len hlúpe zaslepenie?" tykala mu a otočila sa mu chrbtom. Pristúpila ku Viktorovi a k Paulin, Markusa nechala osamote stáť.

XXX

Katarína ma presvedčila, aby som sa dala uviazať o vlastný trón, bandou divných čarodejníkov. Čarodejníci ma magickými putami pripevnili, pretože si mysleli, že by som mohla na nich zaútočiť. Pýtala som sa Alexandra, kedy ma znova posadne moja temená stránka, no on pokrčil len plecami, že nevie ako dlho tie slzy vydržia, no dlho to už nebude.

„Katarína," zvolala som na ňu, pretože stála ďalej a s Robertom študovali stav Lani. Ostatní čarodejníci sa na mňa ostražito pozreli, no ja som ich ignorovala. „Musím ti niečo povedať," znova som na ňu zvolala a ona si ku mne vykročila.

„Adalein, všetko bude v poriadku," presviedčala ma aj keď to sama vedieť nemohla. Videla som jej na tvári, že sa o mňa úprimne obáva, musela som vyzerať vážne veľmi hrozne.

„Ak by sa niečo pokazilo, musíš sa postarať o Paulin, nedovoľ aby ju moc posadla. Sľúb mi, že ju budeš chrániť." Katarína ostala na mňa civieť, očividne jej došlo, že svojim spôsobom som sa s ňou lúčila.

„Adalein, nič sa ti nestane, ručím ti vlastným životom, že to budeš ty, kto sa postará o Paulin." Chytila ma za ruku, vedela som, že to myslí od srdca, no ja som sa zmohla jedine na trpký úsmev.

„Sľúb mi to," znova som zažiadala.

„Sľubujem, ale nebude to treba."

„A ešte Viktor, tomu tiež budeš niečo musieť povedať. Nechcem aby sa trápil, na tomto svete je tisícok ďalších férok, do ktorých sa môže zamilovať, nezáleží na tom, že je už starý." Katarína však začala krútiť hlavou.