Zlomená myseľ ✔

23. Kapitola

Jej dvaja milovaný muži, kráčali po jej boku. Katarína sa nepozrela ani na jedného z nich a ich ani len nenapadlo, aby prehovorili, či si aspoň podali ruky. Mohli by si vlastne podať ruky? Cítila, že Alexander je na tom presne tak isto ako ona, polomŕtvy, keby tu zostal dlhšie, už by sa nemohol vrátiť. Kataríne nezostávalo veľa čas na návrat do sveta živých a preto nemala možnosť ani spoznať matku Milana, ktorá sa na ňu tak žiarivo usmievala. Nemala ani možno nájsť svoju matku a presvedčiť sa, že je šťastná alebo či sa zmenila na Asheinovu podobu.

„Tu vás musím opustiť, ja som už dlho mŕtvy, nevpustí ma to k závoju," povedal Milan a zastal pred vstupom do podzemia. Kataríne to prišlo zvláštne, myslela si, že bude vystupovať k nebu, nie schádzať ešte nižšie, aby sa mohla vrátiť do sveta živých.

„Uvidím ťa ešte niekedy?" pýtala sa ho Katarína a bola potešená, keď ho mohla pohladkať po líci.

„Samozrejme, len dúfam, že ma ešte chvíľku necháš na pokoji, aby som si mohol užívať vytúženú slobodu." Snažila sa zasmiať na jeho pokuse o vtip, no náhle sa jej po tvári znova spustili slzy.

„Ak sa niečo pokazí, postaraj sa prosím ťa o tých, ktorí sem prídu. Ukáž im, že sa nemusia stať len hlupákmi, ako Ashein." Milan súhlasne prikývol. Katarína bola v myšlienkach pri Viktorovi a Adalein, ktorých si rozhodne nevedela predstaviť, že by skončili práve tu, v tejto ničote.

„Utekaj, princezná." Milan ma mierne strčil do Alexandrovho náručia. Medzi nimi preblysol zvláštny pohľad, ktorý Katarína nemohla rozlúštiť, ako keby sa medzi nimi dvoma niečo udialo.

Spolu s Alexandrom kráčali do podzemia a Katarína sa zatriasla od chladu, ktorý pocítila. Čím ďalej kráčala bližšie k ožiarenému závoju, ktorý sa hýbal, tým ona viac cítila bolesť. To že zomrela, aj keď falošne, bolelo a tú bolesť pocíti znova. Katarína sa ako prvá načiahla k závoju a ladne cez neho prešla. Na nepatrnú chvíľku to zabolelo, no potom sa už mohla zhlboka nadýchnuť a znova pocítila teplo života. Za ňou stáli schody, ktoré viedli do sveta živých.

Katarína chcela k ním zamieriť, len potom jej došlo, že Alexander za ňou nie je a stále stojí za závojom. S nepochopení v očiach sa na neho pozrela.

„Utekaj, Adalein ťa už čaká," vyslovil to pokojne a s úsmevom na tvári a ona pochopila.

„Nie!" zvolala Katarína a hľadela na neho. Pochopila to, pochopila, prečo ju Alexander nenasledoval. Nemohol, pre neho tento závoj neexistoval bol navždy zapečatený. „Čo si to urobil?" zvolala vystrašeným hlasom a chcela sa vrátiť za ním, áno vráti sa a budú spolu, neopustí ani Milana a ani jeho. Rozbehla sa smerom k závoju, no prudko narazila. Sklo, narazila do skla, priechod k Alexandrovi sa zase uzatváral pre ňu.

„Musíš odísť, Katarína!"

„Nikam nejdem, vrátim sa za tebou!" Bola nahnevaná a udierala do skla. Musela ho rozbiť, musela sa znova dotknúť Alexandra.

„Je to v poriadku, budeš v poriadku, princezná moja. Budeš žiť."

„Počuješ sa čo rozprávaš? Ako mam žiť bez môjho srdca?" Katarínine oči sa zaliali slzami.

„Budeme spolu s ním dávať na teba pozor. Môj osud bol naplnený. Tisícky rokov som bol sám a keď si mi vpálila do života pochopil som, že som celé tie roky čakal jedine na moju princeznú, čakal som na teba aby si rozbila moju dušu z kameňa. Čakal som na to aby som ťa práve dnes mohol zachránil a to čakanie neoľutujem. Sto krát by som radšej zomrel za teba."

„Nechcem byť zachránená ak to znamená, že ty za to zaplatíš tú najväčšiu cenu." Katarína prepadla panike, ako mohol byť on tak pokojný? Ona sa triasla a jej tvár bola celá mokrá od sĺz. Hlupák! Vyjednal jej život, za ten svoj. Jeho život bol však tisíc krát cennejší ako ten jej, on má byť jeden zo spasiteľov sveta, ona nie!

„Vždy si bola tak tvrdohlavá. Tak teraz ma budeš počúvať Katarína! Som tak šťastný, tak neuveriteľne šťastný, že si mi vyhodila polku domu do vzduchu. Som tak strašne šťastný, že si sa nebála a znova ma vyhľadala. Viem, že ty si pre mňa obetovala veľa toho. Vzdala si sa svojej pomsty, vzdala si sa trónu pre mňa. Pred tým som nikdy nebol taký šťastný ako v ten čas, čo si stála po mojom boku. A nemôžem byť šťastnejší práve teraz, keď viem, že tvoje srdce bude znova biť. Že sa budeš znova smiať, že budeš znova milovať." Znova milovať? A koho bude znova milovať, keďže dvaja muži, ktorých miluje sú mŕtvi? Koľko krát sa dokáže zamilovať?

„Neopustím ťa." Pokrútila rázne hlavou, no on si len bolestne povzdychol.

„Znova sa uvidíme, počkám na teba." Alexander sa otočil a začal odchádzať. Ona po ňom márne vykrikovala, aby stál a že ak ju tu nechá samú, tak mu to nikdy neodpustí. Odchádzal do ríše mŕtvych tam kde práve teraz patril a ignoroval jej živé výkriky žiaľu a bolesť, ktorá ju trhala na malinké kúsky.

Alexander zmizol, no Katarína stále zostala pri závoji. Zložila sa na chladnú zem a snažila sa zastaviť triašku. Dýchala zhlboka a v mysli si opakovala svoje meno, dýchala zhlboka a pripomínala si, že Alexander obetoval svoj život, za ten jej.

Spočiatku tu bolo namáhavé, no dokázala sa postaviť na nohy a vyjsť po schodoch späť do sveta živých.

Ďakujem vám za prečítanie. :)