Emaciatelle (Dramione)

Kapitola 40

- Draco! – zvolal hlas v jej hlave.

Je to predsa jeho dom. Tento poznatok jej však nepomohol, pretože vedela, že Draco by nešiel proti všetkým svojim známym, priateľom a rodine, len kvôli tomu, aby ju zachránil. To od neho nemohla žiadať.

- Mohla sa s ním však poradiť – ale ako – jej mozog pracoval na plné obrátky. Mimovoľne sa dotkla náhrdelníka, ktorý jej visel na krku.

Vtedy jej to došlo. Vzala náhrdelník do rúk a sústredene sa naň pozrela. Nič sa nedialo. Vtom si spomenula na kúzlo, vďaka ktorému Harryho zrkadlo fungovalo obojstranne.

Stískala náhrdelník v rukách a v mysli dookola opakovala kúzlo, potom prešla do šepotu a nakoniec slová vyslovovala jasne a rytmicky ako modlitbu.

Nič sa však nedialo. Po líci jej začali stekať slzy sklamania.

--------------------------------------

Draco sa po raňajkách vrátil do svojej izby. Bol maximálne znechutený svojimi príbuznými. Vedel, že s tým nič nezmôže a tá bezmocnosť ho ubíjala.

Počas raňajok si vypočul plány svojho otca. Plánoval tých chudákov držať v pivniciach aspoň tri dni, aby mal dostatok času na pripravenie obradu, pri ktorom prijmú nových členov, a na výstrahu sa zbavia pár „špinavých".

Ležal na posteli a hypnotizoval plafón svojim pohľadom.

Jedna vec mu chodila po rozume. Podľa nepísaných pravidiel ministerstva vedel, že na oddelenie čarovných tvorov berú iba mužov, pretože predsudky voči slabšej mágii žien sa preniesli aj do tejto sféry. Luna bola výnimkou z dôvodu konexií jej otca. Čo by tam však robila iná žena? Ak by tam pracovala ešte jedna žena, určite by sa o tom písalo v Dennom Proroku a kúzelníci by o tom živo diskutovali. Ani u Pansy, ani u Blaisa doma sa však takáto téma ani neotvorila, a to bolo Dracovi veľmi čudné.

Ešte chvíľu nad tým rozmýšľal, potom však túto teóriu zamietol. Rozhodol sa zísť dole. Chcel sa rozprávať s matkou. Musel jej vysvetliť jednu vec.

Keď zišiel do jedálne, Narcissa sedela v mohutnom kresle a venovala sa, pre Draca neznámej, činnosti.

„Mama," začal rozhodným tónom.

Nechcel matku uraziť ani nahnevať, avšak potreboval jej dať jasne najavo svoj názor.

„Musíme sa porozprávať," začal znova.

Narcissa zodvihla hlavu a skôr zvedavo ako s nezáujmom si ho prezrela.

Draco nenávidel tento pohľad. Vždy, keď sa takto tvárila, urobil to, čo chcela ona. Tentokrát však nie. Musí jej povedať, aby sa pri Pansy správala vhodnejšie, a tiež to, že si ju neplánuje vziať za ženu.

Takto priamočiaro to však nešlo.

Vedel, že ak chce matku presvedčiť, musí byť dôkladný a jasný. Pri hľadaní vhodných slov na začiatok, behal pohľadom po miestnosti.

Vtedy si všimol na stolíku pod stenou zoradené prútiky. Nevenoval by im pozornosť, keby jeho zrak neupútal jeden. Ten, ktorý poznal až priveľmi dobre. Ten, ktorý mu zachránil život.

Matka sa naňho stále dívala a Draco vedel, že už by mal niečo povedať. Nemohol sa jednoducho zvrtnúť na podrážke.

„Raňajky boli vynikajúce," vytisol zo seba a diplomaticky prikývol hlavou.

Narcissa naňho nechápavo pozrela. Pomaly prikývla a vrátila sa k svojej činnosti.

Draco tam ešte sekundu stál a čakal, či si to matka nerozmyslí. Po uplynutí tejto nekonečnej doby sa nenápadne pohol smerom ku stolíku pod stenou.