KD: Bojovník budúcnosti ✔

XX. Kráľovná padnutá z neba

Zero

Prudko sa posadím na posteli. Rukami si prekryjem ústa, aby som nezobudil svojho spolubývajúceho. Za oknami budovy zahrmí a blesk pretne oblohu v kľukatej čiare, žiariacej nafialovo.

„Kričal si zo sna," podotkne chlap, ktorý so mnou okupuje izbu.

Prehrabnem si vlasy. „Vážne?"

Prstami prebehne po čepeli noža, ktorý mu leží na nohách. „Hej. Dookola to isté. Nie, nie, nerobte to!"

„Zlý sen. Prepáč, že som ťa zobudil."

Jacoby si strčí nôž pod vankúš a ľahne si. „Skôr nočná mora. To tá búrka. Má zlú auru."

„Kvôli búrke mám nočné mory?"

Privrie oči a prikývne. „Hej. A nie len ty."

„Kto ešte?" spýtam sa ticho a ľahnem si tiež.

„Všetci, ktorí majú tajomstvá," odvetí Jacoby. „Dobrú noc."

S tým sa mi otočí chrbtom a natiahne si na seba paplón. „Nechcel by si mi to vysvetliť?"

„Možno raz. Ale... kto je Ris?"

„Možno ti na to raz odpoviem," odseknem a vyleziem z postele. Potrebujem vzduch. Priestor. A vzdialenosť medzi mnou a týmto čudesným vševedom.

Keď ma s ním dali na izbu, necítil som sa ohľadne neho dobre. Jeho jantárové dúhovky ma prepaľovali, ako by videl aj za ľudskú schránku, na miesta, kam obyčajný človek nedovidí. Vtedy som však nečakal, že je to skutočne tak.

Prekročím jeho spiacu kozu Destiny, ktorá noc čo noc spí presne v dverách izby, a vyberiem sa von. Hoci hrmí a fúka vietor, dážď je len slabý, nejaká zatúlaná kvapka občas ťukne o strechu terasy.

Posadím sa na najvyšší schod, ktorý nestihol zmoknúť. Po prvom dni, čo som sa dostal na izbu s Jacobym, mi bolo jasné, že s ním niečo nehrá. Vedel veci, ktoré by vedieť nemal. Prečo som tu, že unikám pred vlastným bytím. Presne vedel určiť, aký som. Naháňalo mi to strach.

Odkedy mi to vysvetlil, nie som o nič spokojnejší. Má veľmi čudnú silu bielej duše. Biela je spravodlivosť a dodáva mu silu chápať. Vie presne určiť, aký je človek, s ktorým hovorí, vie vycítiť jeho pocity na základe aury, ktorá ho obklopuje. Vie dokonca aj to, kedy sa vo vzduchu vznáša niečo zlé, alebo temné. A predsa... nikdy nikoho neprezradí. Ak má niekto nekalé úmysly, mlčí. Dookola hovorí o tom, že osud sa ovplyvňovať nemá. Nemal by mať takú moc, aby ju ovplyvniť vedel.

Privriem oči a povzdychnem si. Občas by sa možno zišlo, ak by tie veci predpovedal a upozornil na ne.

•••••

Spozorniem až vo chvíli, keď sa starý tiger postaví na nohy. Už je to mesiac, čo som na Ostrove, ale doteraz som nevidel, žeby sa cez deň postavil. S troma nohami mu to ide pomerne ťažko.

Zašvihá chvostom a oči uprie na čistinku pred hlavou budovou. Oko, cez ktoré má dlhú jazvu, sa nebezpečne zablysne. Kriger zavrčí.

„Hej, Salmon? Tvojmu tigrovi niečo očividne prekáža."

Salmon, ktorému tiger patrí, sa zamračene zadíva cez čistinku. Postaví sa, jedno kolenu sa mu podlomí, ale podíde až k hlave obrovskej šelmy a chytí ju za srsť na krku.

Lístie na druhej strane zašuští a Kriger napne svaly. Salmon si siahne za opasok, kde mu vždy trčí rukoväť noža. No keď spomedzi lístia vykročia len dve osoby, uvoľní sa aj Salmon, aj Kriger.