KD: Bojovník budúcnosti ✔

XLII. Choroba menom Dobrá nálada

Rozbehnem sa za Scottom, ale jeho vlk mi zatarasí cestu. Myšlienka na ten deň pred hlavou budovou mi opantá myseľ. Ale nie natoľko, aby som nedokázala jasne vnímať Scotta s vyvrátenou hlavou ako sa snaží popadnúť dych, zvierajúc si ranu na bruchu.

Stočím ruku s vedomím, že teraz si vlka už definitívne znepriatelím. Jeden dlhý tieň stromu sa načiahne a schmatne vlka za chvost. Začne sa zúrivo metať, ale prinútim tieň stiahnuť Amina čo najďalej, aby som sa mohla dostať ku Scottovi.

Nevyzerá dobre. Vskutku. Musel použiť veľa sily, aby nás oblafol, že je v poriadku. Tvár má popolavú, celý driek od karmínovej tekutiny, páchnucej po železe a ruky rovnako vymachlené takmer až k lakťom. A ja hlúpa som sa s ním ešte hádala.

Dotknem sa jeho ruky, ale Scott sa okamžite strasie. Pokúsi sa ma odtisnúť.

„Hou, pokoj," šepnem, hoci ma začne premáhať panika. Dopekla. Kde sa vlastne podela Zoya s Castorom?

„Niečo vymyslíme," začnem pomaly, s roztraseným hlasom, polovične hľadiac na vlka uviazaného tieňmi.

„Andre," pohľadom vyhľadám čierneho vlka, ktorý celý výjav sleduje neistým švihaním chvosta. „Pohľadaj mi Zoyu a Castora."

Nezaváha, hneď sa rozbehne do lesa a neprejde ani polka minúty, už sú späť aj so svojimi Reellmi. „Bohovia," vydýchne Zoya. „To si ho prebodla?"

Venujem jej jeden dlhý, zamračený pohľad, ktorý ju prinúti stiahnuť sa. 

Amin sa začne brániť, až sa konár stromu prehne, keď poťahá jeho tieň. „Musíme mu pomôcť." Siahnem mu pod hlavu a nadvihnem mu ju, aby aspoň videl normálne, nie vrchy stromov, ktoré sa nad neho nakláňajú v čudných uhloch. „Scott, počuješ ma?"

Najskôr vôbec nereaguje, potom slabučko prikývne. „Je mi teplo," hlesne.

Určite blúzni. Scott sa nikdy nesťažuje. Nie naozaj. „Dobre, Scott. Len... len nezatváraj oči."

Zapozerá sa na mňa, dúhovky má o niekoľko odtieňov tmavšie ako zvyčajne a zreničky úplne rozšírené. „Som unavený."

„Ja viem," hlas sa mi roztrasie a položím si jeho hlavu na kolená. „Ale niečo vymyslíme." Nemôže sa mu niečo stať. A ani náhodou nemôže zomrieť. Nie v mojich rukách.

„Musíme konať," rozhodne Castor a nervózne si vojde rukami do bledých vlasov. Zhlboka sa nadýchne. „Nejako."

Odtiahnem Scottove ruky od rany a pritlačím si naň vlastné dlane, aby som čo najviac spomalila krvácanie. No červeň aj tak presiakne pomedzi moje prsty a teplá tekutina obalí moje dlane ako rukavica. A potom sa pridá niečo ďalšie, nepatrná žiara, vychádzajúca z jeho vnútra a Scott sa nadýchne prudšie. Jeho hruďou zalomcuje kašeľ.

V rovnakom momente sa zahľadím na Amina, ktorý dostane tiene na svoju stranu a začne sa približovať, ceriac zubiská.

„Nejako ho zviažte," prikážem Zoyi a Castorovi. „Myslím, že mu dokážem pomôcť."

Hlas mám slabý ako vánok, ale bezo slov ma poslúchnu. Až vtedy si všimnem, že na lícach ma chladia slzy.

„Scott, nezatváraj oči," prihovorím sa mu zas a jednu ruku odtiahnem od rany. Natiahnem ju smerom k jeho Reellovi a tiene ho spútajú tak, až sa skoro nedokáže pohnúť.

Scott zavrie oči.

„Dopekla, Scott, otvor oči!" prikážem, ale keď nereaguje, zase to zopakujem, tentoraz hlasnejšie. Jeho viečka sa zachvejú.