KD: Bojovník budúcnosti ✔

XXXVI. Búrlivé reakcie hlúpeho pléna

Zoya si zavesí ruku okolo mojich ramien a privinie si ma k sebe. „Po tom útoku hlinenými rukami sa hovorilo všeličo," začne. „A robilo mi dosť problém, že ktorej šialenej verzii mám veriť. Nechceš mi to vysvetliť?"

„Čo si napríklad počula?"

„No, bolo to rôzne. A skôr, než si zmyslíš, nebolo všetko negatívne. Lenore hovorila o tom, že si ju zachránila zložitou mágiou čiernej duše a zničila si tak kopu rúk. A že si nakoniec použila niečo, čo nikdy nevidela, ale bojí sa, že ťa to zabilo. A... no, tam sme pri hrdinských činoch skončili," zaškľabí sa kyslo. „Sonya, tá blondínka, ktorá ma chytila, sa mi snažila nahovoriť, že s s čiernym oštepom skoro prepichla jej sestru a nakoniec si na celý Ostrov zoslala kliatbu. Preto si sa nakoniec tak rýchlo vyparila aj so svojim kumpánom Scottom, ktorý v tom očividne ide s tebou."

„No počkať," zarazím ju. „Prečo obviňuje aj Scotta?" Vojdeme do jedálne, ktorá zíva prázdnotou a sadneme si za náš zvyčajný stôl. Nebola som tu asi týždeň, ale premkne ma pocit, akoby som sa práve vrátila domov.

Zoya pokrčí plecami. „Najskôr som si myslela, že to bolo proste preto, lebo ste sa objavili spolu a aj ste naraz zmizli. Ale potom som sa začala pýtať."

Teatrálne sa odmlčí, až kým na ňu nezazriem a nekopnem ju popod stôl.

„Scott tu mnohým leží v žalúdku," začne. „Niektorí tvrdia, že ho proste nemajú radi, lebo sa do ničoho nezapája, vždy je sám a tak. Ďalšia skupina to posúva na level, že mu nerozumejú. Je taký silný, mohol by byť obľúbený ako Daryl, no on je vraj radšej zadebnený. Neviem, čo na tom pravdy."

Všetko, preblysne mi mysľou a pohľadom jej naznačím, aby pokračovala.

Odkašle si. „Iní sa ho boja. Vraj má veľmi čudnú moc, niečo so svetlom a je to proste desivé. Niekto mu to závidí. V každom prípade, nie je obľúbený."

„To som vedela aj bez teba," podotknem.

„Ale ja toho véľmi véľa, neviém," zatiahne so samými dlhými éčkami. „Takže by si mohla byť taká dobrá a vysvetliť mi to?"

Už len preto, lebo bola ochotná postaviť sa za mňa pred všetkými ostatnými si zaslúži, aby som jej všetko a bez obalu povedala osobne. Prikývnem. „V ten večer, keď bola búrka, ma trafil konár. Odpadla som a našiel ma Scott. Zobral si ma k sebe." Po pokožke mi pri spomienke na tú noc prebehnú zimomriavky. On ostal v mokrom, kým mňa sa snažil udržať v suchom. Bola som mu prednejšia.

Preglgnem. „Potom sme sa pobrali k hlavnej budove. A tam bolo všetko mokré, prehnala sa stade tá víchrica, či čo to bolo. Lenore nám povedala, že niektorí Krotitelia zmizli. A potom sa objavili ruky."

Celý obraz sa mi prehrá v hlave ako dokonalá a čistá nahrávka. Akoby mi to celé boli vpálili na sietnicu. „Scott bojoval tými svojimi lúčmi, ale ich neubúdalo. Jedna ruka napadla Lenore a tej sa nepodarilo ubrániť. Tak som si povedala, že to nesmiem nechať tak. Vytvorila som pomocou tieňov oštep, či čo to malo byť. A začala som bojovať."

Pohrúžim sa do spomienok na tie chvíle a slová o tom sa mi sypú z úst ako suchý piesok. Zaváham len pred koncom. „A keď som sa rozhliadla, videla som, že nemáme šancu. Nikto nám neprišiel na pomoc, ale ich bolo stále viac. Nám ubúdali sily, oni s tým boli naopak. A... cítila som bezmocnosť. Strach. Hnev. A razom mi napadlo, že s tým niečo dokážem urobiť. Vypla som mozog a všetko som robila inštinktívne. Podľa Daryla taká mágia ani neexistuje. A... využila som pritom striebornú dušu."

Dám Zoyi zopár minút na to, aby ten príbeh strávila. Potom pokračujem: „Scott ma chytil, lebo som padala. A zobral ma k sebe, lebo sa bál, že to dav priveľmi rozbúrilo. Bola som mimo, úplne ma to položilo. Daryl tvrdí, že ma toľká energia mohla aj zabiť. Ale teraz sme si to už prebrali. Camila na večeri oznámi ostatným Krotiteľom, že som ako oni a nemajú sa čoho báť. Ak sa mi budú vyhrážať, alebo ma ohrozovať, tak budú potrestaní a vyhostení z Ostrova. Vraj podobné opatrenie použili už aj predtým."