KD: Bojovník budúcnosti ✔

XXIV. Skladanie tieňovej múmie

Odkloním jej útok ľahkým švihnutím a zvrtnem sa na päte, aby som sa od nej dostala ďalej. Otočkou o tristošesťdesiat stupňov sa prevalím do rohu telocvične a skoro stúpim na chvost veľkého leva.

Freya sekne čepeľou nahor, následne nadol, stočí meč v ruke a jeho hrot mi jemne pritisne k hrudníku. Pri každom prudkom buchnutí srdca ma zaleje pocit, že sa prepichnem.

„Slušné," zhodnotí Freya a odtiahne meč od môjho tela. O krok ustúpi a ja sa vydriapem z rohu, do ktorého ma zahnala. „Ako som predpokladala, máš talent na šermovanie. Zariadila to tá istá časť duše, ktorá ti vkladá do rúk zbraň. Potrebuješ si to len precvičovať."

Zbraň, ktorá sa čo najväčšmi podobá na tú moju, zavesím späť na stenu. Nie je taká vyvážená ako tá, ktorú si dokážem sama vytvoriť, ale nedalo by sa povedať, žeby mi spôsobovala ťažkosti.

„Takže by si mi bola ochotná pomáhať?" Otočím sa späť k Freyi.

Ladne pokrčí plecami a vlastný meč si vyloží na stenu. „Chvíľu. Potom neviem. Záleží to od toho, ako dlho ostanem na Ostrove."

Chápavo prikývnem a usmejem sa. Medzi dvoma kolami šermovania mi stihla vysvetliť, že sa tu ocitla úplne neplánovane – keď počas búrky sa jej lietadlo zrútilo na Ostrov. A ona nemôže nechať svoj ľud v nevedomosti toho, kde ich kráľovná a kráľ sú.

„Pokúsime sa skontaktovať s kráľovstvom," nadviaže. „Ak sa nám to podarí, možno sa nejaký týždeň alebo dva, zdržíme. Ak nie, tak nás Camila zoberie naspäť."

Prikývnem v rovnakú chvíľu, v akú sa dvere telocvične roztvoria a Zero vpochoduje dnu v závese s čiernym vlkom, ktorý skacká len na troch nohách. Napriek svojej nevýhode sa ku mne Andre dostane rýchlejšie a zvalí sa na podlahu s nosatým funením.

Ako si tak Zero sadne vedľa čierneho vlka, v mysli sa mi vynorí otázka, ktorá sa tam doposiaľ neobjavila. Kde má Zero svojho Reella?

Ešte nikdy sa o ňom nezmienil, nevidela som ho v prítomnosti iného zvieraťa ako je Andre, Cup a ten veľký tiger z terasy. Vlastne... neviem o ňom zhola nič.

Potlačím v hrudi čudný hlas, ktorý mi kričí, že to takto nie je správne, že svet by nemal fungovať takto. Ľudia by si mali svoje tajomstvá zverovať navzájom, nie len jednostranne.

„Ako sa darilo?" vytrhne ma zo zamyslenia jeho hlas.

Freya prejde krúžok okolo stien telocvične a prstami prebehne po lesklých zbraniach. Každý dotyk rozpulzuje čepeľ slabučkou, zlatistou žiarou. „Kynsley je šikovná," nadhodí a keď spojí končeky prstov, meče sa rozkývajú. „S mečom jej to ide, akoby už niekoľko rokov trénovala."

Zero sa na mňa zoširoka usmeje. „Podarilo sa ti aj vyrobiť tú zbraň?"

„Privolať, nie vyrobiť," opraví ho Freya.

„Tak sa ti podarilo ten meč privolať?"

Neisto prikývnem a založím si ruky na hrudi. „Podarilo. Ale dlho mi to nevydržalo."

„To je len o tréningu. So svojou dušou sa musíš zblížiť pomaly. Musíte si rozumieť."

„To znie ako celkom slušná rada vzťahového poradcu," zazubí sa Zero. „Ale musím s Freyou súhlasiť. Nikto sa nikdy nenaučil ovládať svoju dušu za deň. Dokonca ani tvoj brat."

Pousmejem sa nad myšlienkou deväťročného Daryla, ktorý zúfalo rozhadzuje rukami, snažiac privolať si zbraň. „Aký bol vtedy? Nikdy o tom nehovoril."