KD: Bojovník budúcnosti ✔

XXXVIII. Príbeh Lucifera

„Mám prosbu," vydýchnem. Ani neviem, kde sa vo mne zrazu ten nápad zoberie, ale schytím Zera za rukáv na tričku a zatiahnem obďaleč. Hoci nepochybujem o tom, že Ris si naše myšlienky prečíta aj tak a navyše bez hocijakého problému.

„Chcem, aby si zaujal miesto ochrancu v mojom a Zoyinom tíme v tretej fáze," vychrlím. Možno by bol Scott lepšou voľbou. Alebo možno ani nie. Zrejme by sme sa zbytočne rozptyľovali.

„Potrebujem niekoho, komu verím," pokračujem až zbadám jeho výraz, ktorý veľmi jasno našepkáva, že sa ma snaží stopnúť a odmietnuť.

„A veríš mi?" spýta sa Zero skepticky. „Kyn, ver mi, veľmi rád by som bojoval po tvojom boku a pomáhal ti. Avšak sama si dobre videla čo dokážem so zbraňou v ruke. Nie som bezpečný. A nechcem žiť s vedomím, že ťa budem mať na svedomí."

Zafučím. „Dali by sme si na to pozor."

„Kynsley, v tretej fáze nie je miesto na pochybenie ani na váhanie. A boj so mnou by nič iné nezahŕňal. Ja... pracujem na tom, aby som sa toho zbavil. Ale pochybujem, že to do pondelka zvládnem. A netuším, či to bude vôbec fungovať."

Na malú chvíľku privriem oči a následne sa prinútim k úsmevu. „Dobre, okej, chápem."

„Kyn," zadrží ma za rukáv. „Nie je to kvôli tebe, jasné? Nie je to preto, lebo sa ťa bojím, ani nič podobné."

„Prečo by si sa už len mňa bál?" spýtam sa horko-kyslo.

„Premohla si ma, pričom moju silu umocňovalo dávne prekliatie," pripomenie mi.

„Šťastie," mávnem nad tým rukou nepresvedčivo.

Pokrúti hlavou. „Si silná, o tom sa nedá hádať. A preto potrebuješ vedľa seba niekoho, kto bude bojovať s tebou a zároveň ťa ochráni pred silou, ktorá plápolá tu." Ďobne prstom do mojej hrude. „A náhodou o takom človekovi viem."

Nechápavo zvraštím obočie a on až vtedy odtiahne ruku od môjho hrudníka. „Videl som vás bojovať pred hlavnou budovou. Boli ste zosúladení akoby ste to robili bok po boku odjakživa. Je rarita vidieť bojovníkov, ktorým to v boji spolu tak klape od prvého momentu."

„Ale..."

„Priznám sa, nemám Scotta rád," podotkne Zero a zaškľabí sa. „Ale má dušu bojovníka. A silného. A nepovedz mi, že si nepremýšľala nad tým, že si zavoláš jeho."

„Odmietol by," zašomrem, hoci mi niečo našepkáva, že to nie je celkom pravda. „Nemá rád ľudí. Traja okolo neho – asi by ho hodilo o zem."

Zero sa zasmeje. „Možno. Ale skús to. Ak odmietne, tak sa možno dám nahovoriť."

„Čo ak proste zaklamem, že odmietol?"

„Spýtam sa Ris, či je to pravda," zaškľabí sa. „Ver môjmu úsudku, Kyn."

„Nie som si istá, či by to bolo múdre."

„Asi nie," pripustí. „Mávam hlúpe nápady. Ale v boji sa vyznám."

Povzdychnem si. „Fajn, vzdávam sa."

•••••

Podarí sa mi zdekovať skôr, ako ma Ris zatiahne do toho čudesného rozhovoru, ktorý so mnou chce absolvovať. Netuším, o čom by sa so mnou úplne neznáme dievča mohlo chcieť pohovoriť. Možností je tak veľa, ale ani jedna mi nepripadá príjemná.

Vyjdem teda do izby, ktorá patrí mne a Zoyi, pričom sa mi okolo zápästia krúti Andre. Malo by mi byť čudné, že z vtáka a vlka je razom plaz? Áno, rozhodne by to malo byť čudné, ale po udalostiach posledných týždňov ma čierny had až tak nedokáže vyviesť z miery.