KD: Bojovník budúcnosti ✔

XLVI. Veniec z očí a zvrátený upír

Tesne pred pádom na tvrdú zem, ktorá by ma dozaista rozmliaždila, mi z chrbta vystrelí pár čiernych krídel, ktoré ma neunesú, ale spomalia ma natoľko, aby som z toho vyviazla bez horších poranení.

O tvrdú skalu na spodku si oškriem dlane a kolená, ale to je to, čo ma trápi najmenej. Týmto pádom som sa ocitla v úzkej štrbine, kde by sa veda seba nezmestili viac ako štyria ľudia, ale steny hliny a kameňov sa tiahnu do takej výšky, až oblohu vidno iba ako úzku čiaru žiarivo-modrej farby.

Fajn, po tom nevyleziem ani s kompletnou výbavou, nieto s holými rukami. A mágia v tejto hlúpej diere očividne nefunguje ako má. Preto mi nevedela pomôcť Zoya s vetrom, ani Scott s lúčmi. A pravdepodobne z toho istého dôvodu sa sem za mnou nevrhla Andre vo vranej podobe.

Aspoň ostatní budú vedieť, že ma ten pád nezabil. Ak by bolo po mne, Andre by sa rozprskla vo víre farieb. Takto ma budú hľadať. Ak aj pre iné nie, tak preto, že Andre by ich po jednom zožrala na večeru. A ak mám šťastie, začne s tým hnedým vlčiskom.

Tu sa hore určite nedostanem, ale ak prejdem ďalej, možno natrafím na nejaký zráz, alebo niečo podobné, po čom sa možno vyšplhám. Aspoň do polovice. Lebo tu by mi bolo ešte aj kričanie nanič.

Zložím si z pliec jedno zo štyroch batohov, ktoré sme našli v Hniezdočku a jeho obsah vysypem na zem. Mám tu fľašku vody, jednu konzervu s bohviečím a malý nožík. Jeden nôž mám tiež za opaskom, ale to je tak všetko. Nič svetoborné, hlavne ak netuším, či sa tu dole môžem spoľahnúť na mágiu, ale aspoň nezomriem od hladu alebo smädu. Môže ma radšej niečo dôstojne roztrhať.

Vodu a jedlo si dám späť do batoha, ale zatvárací nožík si strčím do vrecka. Nejaká záloha sa zíde vždy.

•••••

Čiara oblohy, vysoko nad mojou hlavou, potemnie. Či ho zakryjú mraky, alebo či zapadne slnko a nastane noc, to netuším. No v rokline sa usídli úplná tma, čo pre mňa v praxi znamená asi toľko, že som v poriadnej kaši.

Moju úvahu o tom podporí aj čudný zvuk, kdesi ďaleko predo mnou. Niečo medzi vrčaním a škrípaním zubov, tajomné chrapčanie veľkej zveri.

Medzi prstami zovriem zdobenú rukoväť dýky a opatrnými krokmi pokračujem napred. Som sama, v tme, len s dýkou. Aká je pravdepodobnosť toho, že stadiaľto vyviaznem živá? Ani najväčší optimista by mi veľké šance nedával.

Prikrčím sa za jednou veľkou skalou, ktorých je tu dole hromada a počkám, kým sa čudný hlas nepriblíži. Až vtedy si uvedomím, že určite nemôže patriť jednému tvorovi. Piskľavé kvílenie sa s chrčaním zlúčiť nedá.

Kiežby som videla viac, než len obrysy. V rovnakom momente sa moje zmysli vycibria a namiesto tmavých tieňov a nezrozumiteľného huhňania, všetko naplní akási čudná realita. Akoby moje oči slúžili ako reflektory a veci nadobudnú tvary, z obrysov sa stane skutočný trojrozmerný obraz. A ja si všimnem obrovskú... vec, ktorá sa približuje ťahavým krokom.

Je to obluda vytvorená Ostrovom. O tom niet najmenších pochýb.

Ten tvor má minimálne dva metre, ale keďže je zhrbený, je zrejme ešte oveľa vyšší. Hlavu má veľkú a ako veniec má okolo hlavy asi tucet malých očí. Nos má ako zemiak a ústa veľké, s vytŕčajúcimi tesákmi, ktoré by mi bez problémov pretrhli krčnú tepnu. Celkovo telo má ako prepichané steroidmi, samý sval a šľacha. V jednej ruke zviera dlhý meč, ktorý ťahá za sebou a to čudné škrabotanie vychádzalo práve z toho, ako sa jeho ostrie derie o kamene. Na chrbte má čosi založené, mohli by to byť krídla, ale tie sú skôr na okrasu, než na používanie. Také malé krídelka by stvorenie ako toto určite neuniesli. A spod krídel mu trčí ešte niečo, pravdepodobne dlhý chvost. Ak ma nájde, je po mne, o tom niet najmenších pochýb. Veď by mu stačilo sadnúť si na mňa a bola by zo mňa placka. A fakt netúžim skončiť ako poduška prerastenej obludy.

Pritisnem sa bližšie ku kameňu a práve vtedy obluda spomalí a zastane rovno pred šutrom, za ktorým sa skrývam. Keby malo to stvorenie uši, určite by začulo splašené búšenie môjho srdca.

Avšak obluda sa aj napriek mojim obavám len rýchlo obzrie okolo seba, párkrát pokrčí veľkým nosom a zase sa začne vliecť ďalej. Ale vydýchnuť si nestihnem.

Niečo sa mi bleskovo obmotá okolo členka ľavej nohy a rovno ma aj potiahne. Prudko skončím na zemi a vykríknem, ale to niečo ma začne ťahať a darmo sa snažím zachytiť nejakého kameňa. Tá vec je prisilná.

Až príliš neskoro si uvedomím, že ma ťahá rovno k tej oblude a to oné okolo môjho členka nie je nič iné, než chvost veľkej obludy.

Zúfalo sa pokúsim hrabať sa preč z jeho dosahu. No obluda ma schmatne za nohu – tentoraz už rukou – a zdvihne zo zeme. Svet sa otočí dole hlavou a obluda ma vytiahne do takej výšky, až sa ocitnem zoči-voči štyrom okáľom na jeho čele.

V hlave prekonám des z jeho prítomnosti a smrad, ktorý štípe oči a rozoženiem sa malou dýkou, ktorú ešte stále zvieram v ruke. Ale obluda je múdrejšia, než vyzerá, drží si ma v dostatočnej vzdialenosti. Ostrie čepele presekne len vrchnú časť pokožky, spod ktorej sa vyvalí tenký pramienok čiernej krvi.

Obluda mnou zatrasie ako nefunkčnou elektronickou hračkou a zašomre si čosi nezrozumiteľné popod obrovský nos. Dýka mi vykĺzne spomedzi prstov. Pri ďalšom poklepaní mi z vrecka vypadne aj vyklápací nožík a batoh sa mi zošuchne z pliec.

Obluda mnou ešte raz zatrasie, následne zavrčí a oňuchá ma. Ostanem nehybne visieť v jeho zovretí. Ak je nejaký extrémne hlúpy, možno ma pustí.

Na moje veľké prekvapenie ma skutočne pustí.

Avšak ešte predtým sa rozoženie rukou a ja poletím vzduchom niekoľko metrov, až bolestivo narazím do steny rokliny. Náraz mi vybije dych a usekne mágiu, ktorá mi dovoľuje vidieť v tme.

Všetko sa stratí v temnote.

Darmo sa snažím sústrediť a zase zapnúť tú extra funkciu môjho zraku, nejde to. Jediné, na čo je to dobré, je to, že sa prestanem sústrediť na okolie a nezačujem, že sa ku mne to stvorenie zase stihne priblížiť.

Tentoraz ma obrovskou rukou schytí za driek ako handrovú bábiku a dožičí mi ešte jedno plesknutie do steny, ktorý mi rozbrní celú ľavú časť tela. Pred očami sa mi v čierno-čiernej tme roztancujú hviezdičky, z hrdla mi unikne piskľavé skučanie.

Musím niečo urobiť. Inak ma táto obluda ubije na smrť.

Ale všetky myšlienky mám ako v spomalenom zábere, realita sa ku mne nedostáva ako celistvý obraz, len ako útržky, ktoré treba pospájať. Ale každé jeho potrasenie len všetko zase pomieša a sústredenie je v nedohľadne.

Dopekla, Kyn. Mágia tu funguje. Minimálne červená duša. Tak to využi.

Ale ešte aj moje myšlienky sú pomalé a sekavé, nieto aby som ich pretavila v činy. Obor zase zalomcuje mojim telom a prirazí ma k stene. Pozdĺž hlavy mi stečie čosi teplé. Niet pochýb o tom, že je to krv.

Mám nanajvýš pár sekúnd na to, aby som sa pozbierala.

Neviem ako sa mi to nakoniec podarí, no ovládnem svoje telo a prehnem sa v páse. A ako si ma kvôli ľaku z toho, že ešte vôbec žijem, prehodí do druhej ruky a schmatne za nohy, ja sa znova prehnem v páse a zuby mu zaborím do odporne veľkých prstov.

Obluda zreve a pustí ma. Znova tvrdo dopadnem na zem, ale tentoraz náraz ledva pocítim. Akoby som ani nemala skutočnú kostru. Čoby... čoby som bola hadom.

Zdvihnem ruku a prstom si prejdem po zuboch. Niet o tom pochýb. Očné zuby mám ako had – dlhé a ostré, pripravené vstreknúť jed do tela svojho protivníka.

Vyskočím na nohy a rovno sa vymrštím oproti oblude. Zachytím sa jeho kožovitých krídel a zahryznem sa mu rovno do krku. Teraz mi už neujde moment, kedy sa moje dlhé tesáky zaboria do tvrdej kože obludy a vystreknú jed. Mamba čierna je jedným z najjedovatejších hadov planéty a účinkov jeho jedu sa čochvíľa dočká aj tento kolos.

Zrúbe sa k zemi ako vrece zemiakov a ja z neho konečne vytiahnem zuby. Pripadám si ako nejaký zvrátený upír.

Zleziem z jeho tela a nahmatám si ranu na hlave, z ktorej ešte stále tečie krv. Potrebujem to zastaviť. A to čo najskôr.