Budeš MOJA!

V napätí

                              Cole

Keď som videl ten strach v jej očiach musel som sa v duchu usmiať. Mám ju tam kde ju chcem mať. "Toto si s tebou ešte vybavím, ale až večer takže na dnes si nič neplánuj" očí mala plné sĺz a líca červené od faciek. Aj napriek tomu bola nádherná a neodolateľná. Musel som ju pobozkať. Kebyže mám viac času tak svoju prácu dokončím ale čas sú peniaze. Odišiel som z jej domu a zamieril si to na miesto kde sa maj uskutočniť predaj.
"Ako, že nemáš tie peniaze?" Toto tak nemám rád. Vedia , že keď nedonesú určenú sumu tak zomrú no, ale oni si nedajú povedať. "Ja ich zoženiem prisahám. Potrebujem týždeň" bože ten strach je z neho normálne cítiť. Už ma to nebaví. Vytiahol som z púzdra svoju zbraň. "Týždeň? To si vravel minule a dal som ti týždeň a teraz ho chceš znova? Robíš si snáď srandu" hovoril som pomerne kľudním hlasom. "Prisahám ja ich zož...." Ja viem nie je slušné niekomu skákať do reči ale zbraň si robí čo sa jej páči. "Ja ich zoženiem len ešte potrebujem čas" povedal som si pre seba. Za tie roky som tú vetu počul toľkokrát, že počítal by som to rok v kuse. Fajn prácu mám hotovú a teraz ísť dokončiť tú druhú s Annou. Zbavil som sa zbrane a šiel k nej domov.

                            Anna

Zo spánku ma prebudilo hlasité búchanie na vchodové dvere. Pozrela som sa na hodiny a bolo 21:30. Ja som ale dlho spala. To búchanie sa stupňovalo čím ďalej tým viac. A s búchaním sa stupňoval aj môj strach. "Ana! Otvor tie prekliatie dvere! Viem, že si doma!" A do riti! Pomoc! Pozbierala som posledné kúsky odvahy a šla otvoriť. Hneď po otvorení som si uvedomila, že to bola chyba. Ako prvé som ucítila facku na pravom líci. Nestihla som ani nijako zareagovať a už ma bozkával. On nie je v pohode. Blúdil svojími rukami po mojom tele. Chytil ma tesne pod zadkom a nadvihol ma. O pár minút som už ležala na svoje posteli v mojej izbe. "Nechala si ma čakať a to nemám rád. Vždy keď spravíš niečo čo sa mi nebude páčiť dostaneš trest. Spravíš niečo čo som ti nedovolil? Dostaneš trest. Rozumela si?!" O čom do pekla hovorí? Aký trest? Nezmohla som sa ani na jediné slovo či pohyb. "Tak rozumela?!!!" Skríkol na mňa. Čo ho tak naštvalo? Veď včera bol taký milý. Tentoraz som, len prikývla. "No vidíš takto sa mi páčiš viac." Ale ty mne nie! Začal sa ku mne pomaly približovať. Kľakol si na posteľ a jednu nohu prehodil cez moje nohy. Bola som ťa vystrašená, že som sa nezmohla na nič. Po chvíli ma začal bozkávať na krku. Snažila som ho od seba odstrčiť, ale márne. Svoju ruku presunul pod moju košieľku a začal mi hladkať stehno. Začínam ľutovať, že spím iba v nočnej košeli. Znova som sa pokúsila ho od seba odstrčiť. "Prestaň lebo ťa zviažem!!" zavrčal. Premkol má ešte väčší strach. Pomaly som sa začala báť ešte aj dýchať. Začal mi dávať dole nohavičky. "Nie!" Trhla som so sebou. "Varujem ťa posledný krát buď to pôjde po dobrom alebo po zlom" povedal to veľmi pokojné až to bolo desivé. "Ale ja to nechcem" nechce tu prísť o polnoci niekto zazvoniť? "Ale to mňa nezaujíma" nemôže znova kričať? Takto sa ho bojím ešte viac. Svoje posledné slová som oľutovala keď so svojích nohavíc vytiahol opasok a priviazal mi ním moje ruky k čelu postele. Bránila som sa, kričala, prosila, plakala no nič mi nepomoholo iba som dostala ešte pár faciek. Nikdy som si nepomyslela, že chalan do, ktorého sa zamilujem bude schopný spraviť niečo takéto. Taktiež som si myslela, že by ma neznásilnil. No mýlila som sa. Po tom mi rozviazal ruky a odišiel. A mňa tu, len tak nechal samu bez žiadneho vysvetlenia. Prečo to spravil? Spraví to znova? Neviem odpovede ale viem, že sa mu musím čo najviac vyhýbať. Celú noc som preplakala a snažila som sa z toho spamätať. Ani neviem či to mám niekomu povedať. Rodičov by to pravdepodobne nezaujímalo, ale možno Marcus by mi vedel pomôcť alebo Emily. Možno zavolám Naty a tej sa vyrozprávam. Ale zvládnem o tom niekomu vôbec povedať? No raz im to budem musieť povedať no zatiaľ radšej budem mlčať. Možno si ani ničoho nevšimnú.

Alebo všimnú? Alebo aj keď si to všimnú budú to riešiť?